Mám za sebou veľmi úspešné bežecké dni a týždne. Neskromne si trúfam tvrdiť, že aj minulý rok bol veľmi priaznivý pre moje nožky – štatistiky a čísla mi dávajú odvahu verejne sa pochváliť a vysloviť to nahlas. Bez analýzy čísel v aplikácii by som si nedovolila hodnotiť samu seba pozitívne, moje osobné nároky sú prísnejšie ako akákoľvek technická pomôcka. Ale rýchlejšie časy a dlhšie vzdialenosti mi doprajú krátke okamžiky radosti, kedy môžem byť na seba bez výčitiek aspoň chvíľu hrdá.
Minulý rok som začínala bez bežeckých ambícií. Nesledovala som čas, frivolne rátala kilometre a sem tam som sa pripojila k Adidas Runners na nábreží. Nemala som od seba žiadne očakávania ani plány, bola som len tak voľne položená v bežeckom priestore a komunite. V istom momente ma niekto vyhecoval do polmaratónu a ja mesiac pred štartom som postrádala všetky svoje dovtedajšie úzkostlivé obavy o časové očakávania. Toto nastavenie a teória ľahkého nadhľadu mi v dnešných dňoch chýba, ale rovnako mi vtedy chýbala aj disciplína a pevná vôľa.
Najlepšie rozhodnutie mojej bežeckej “kariéry”
Deň za dňom som v sebe zberkala krehkú odvahu posunúť svoje naivné rekreačné kroky do ďalšej vývojovej fázy. Tvrdnú mi päty keď dlhodobo prešľapujem na mieste a bez cieľov sa cítim bezcenná. Tak som napísala Romi (https://romanakomarnanska.com/) a rozbehla v hlave scenár, čomu všetkému musím ešte svoje nohy podrobiť, aby som patrila medzi jej zverencov. Nestihla som podstúpiť ani dôslednú analýzu svojich myšlienok a zrazu som mala v maily tréningový plán, pocit dôvery v seba a odhodlanie prebudiť stratenú motiváciu. Objavila som perfektné spojenie disciplinovanej a zároveň beznátlakovej zodpovednosti a podporu skúsenej profesionálky, ktorá dokáže posúvať hranice mojich možností aj tam, kde ja sama bezbranne a nevedome tápam.
Ten polmaratón som odbehla lepšie ako kedykoľvek predtým a začala som sa systematicky aj nevedome pripravovať na lámanie nových osobných rekordov. Prestali ma zaujímať ostatné bežkyne, ktoré mi utekali v cieľovej rovinke, dokázala som im dopriať bez trpkej príchute prehry. A to len preto, že som videla, ako dokážem víťaziť sama nad sebou. Uvedomila som si, že som si sama sebe oveľa dôležitejším a hodnovernejším súperom, ako ktokoľvek iný. Prekonávanie svojich limitov a čoraz nižšie čísla na časomiere boli pre mňa oveľa väčšou motiváciou ako nekonečné porovnávanie sa s bežkyňami v mojej kategórii. Čakám, kedy mi to docvakne aj v reálnom živote, že človek môže byť len lepšou verziou seba samého, nie lepšou kópiou iných ľudí.
Život = disciplína bez tenisiek
Vďaka Romi som spoznala nových bežeckých nadšencov, stala som sa súčasťou komunity, ktorú som hlúpo vo svojej hlave považovala za elitnú. Zlepšila som svoje bežecké výkony nie o sekundy, ale minúty. Zabehla som svoju najrýchlejšiu desiatku (00:44:06) aj polmaratón (01:37:00). Vyhrala som niekoľko imaginárnych diskusií s mojím vnútorným pokušiteľom o tom, či ísť alebo neísť behať. Zopár som ich aj prehrala, ale vždy ma poučili o tom, že keď sa človek vzdá, neposunie sa nikam, iba do väčších hlbín sebaobviňovania a smútku. Získala som si rešpekt a úctu k sebe samej a voči tomu, čo všetko dokážem, keď v sebe nájdem dostatočnú silu, odhodlanie a odvahu.
Samozrejme boli aj chmúrne chvíľky. Keď utekali sekundy, telo bolo ťažké, nohy nespolupracovali a hlava protestovala. Keď tréning bolel alebo moju chuť obuť si tenisky premohla sebaľútosť a pohárik vínka. Lebo veď aj tak neviem, čo si tým chcem dokázať, človek by mal mať plnohodnotnejšie koníčky, niečo vznešenejšie, niečo intelektuálne a múdre. Ale viete čo? Nie. O čo je pár kilometrov na čerstvom vzduchu, usporiadanie si myšlienok, posúvanie svojich možností a vôle horších ako pozeranie seriálov a čítania literatúry? O nič.
Je to disciplína, pevná vôľa, drina a častokrát odriekanie. Je to cesta, na ktorej sa dá veľa naučiť. Veľakrát som si povedala, že nerobím nič iné, iba behám a pracujem. Ale verte mi, že stíham aj prokrastinovať, takže nejaký priestor na filozofovanie o zmysle môjho života a posúvanie môjho intelektu sa ešte určite nájde. Môj psychológ sa ma často pýta, prečo nemám takú pevnú vôľu v myšlienkach ako vo svojich tréningových plánoch plných minút a kilometrov. Nepoznám odpoveď. Ale verím, že príde deň, keď budem obe (hlavu aj nohy) ovládať dôverne, sebaisto a bez pochybností.
