Každým zranením rútime sa do hlbších tragédií raketovou rýchlosťou. Nestíhame sa oblizovať, rany sa otvárajú, neschopné hojenia hnisajú pod tlakom okolností. Svetlo sa zmenšuje, obraz sa mlží, snažíme sa zachytiť niečoho pevného, teplom poznaného. Lapáme po dychu, máchajúc rukami odierame sa však len o ďalšie okolnosti, strácame vedomie. Agóniu strieda letargia, bezvládne telá vznášajú sa v ničote, duše beznádejne dúfajú v láskyplnú stratenú gravitáciu.
Život vo svojej nevyspytateľnosti ma dostal. Každá známa bolesť mi pripomína, že je len vzdialenou príbuznou klanu utrpenia, ktorý má so mnou ešte veľké plány. Nepokúšam sa ani ujsť, magnetické pole udalostí rozbilo všetky moje kompasy. Prešľapujem na mieste, vyhýbam sa príležitostiam, stojím. Čakám na zázračné zjavenie slobody, ktorá mi bola prisľúbená, na vykúpenie, ktoré nedosiahnem skrz morálne okovy mojich hriechov. Stojím sama a je mi to ľúto.
Žiadna kapitola nie je uzavretá. Každá na mňa zíza ako čierna diera, pripravená zhltnúť ma pri prvom náznaku pochybností. Parazituje v mojich snových sekvenciách prerušovaných prudkými nádychmi a pohľadmi do tmy. Skamenelá ako srna zízam na rútiacu sa nálož výčitiek poháňanú chybami, ktoré si nikdy neodpustím. Trieštim sa do rána, moje studené telo samé sa stráca v chladnom paplóne. Od končekov odumieram, zobúdzam sa trasúc, niet toho, čo by vystrelil milosrdnú ranu pochopenia do hlavy plnej myšlienok neporozumenia.
Atrament rozpísaných stránok vpíja sa do mojich otlačkov prítomnosti. Papier znesie, ale neunesie. Všetky tie terabajty maličkostí ukryté pomedzi riadky, keď si premietam tisícky pixelov v mojom duševnom rozhraní. Všetky pamäťové stopy blízkosti a vône v čiastočkách prachu. Spotené odtlačky dlaní na podlahe žiadny papier neunesie. Sú mojím refrénom, ozvenou bez koncertu.
Chcem sa oslobodiť od povrázkov, ktoré ma zväzujú, to čudné shibari bez radosti, rozviazať uzlíky bolesti, otvoriť sa veciam, na ktoré mám právo. Mám? Nekonečno mojich životov, ktoré tvoria ten jeden fyzický, kde som ich stratila? Niektoré vytrvalo odmietam, iné živím v sebe dávno mŕtve, mám strach ich pochovať. Tento život, z mnohých iných sa ti ponúka, prijmi ho. Nikdy nesľuboval, že bude jednoduchý.
Ulov ma. Som tak krehká, lámem si väzy na obyčajnostiach. Zachráň ma, bojuj. Zbieraj ma a zlepuj, hľadaj moje stratené kosti. Každú jednu, viem, že je to príšerné. Nevzdávaj sa, neprestávaj. Vyskladaj ma v celistvosť. Dôveruj mi. Čo nahoršie sa môže stať ako to, že stratíme všetko, čo sme nikdy nemali? Aby sme sa našli, musíme sa najprv stratiť.
Púšťam sa, púšťam ťa, padám.
Pomaly sa vraciam, nohami pevne na zem.
