Bežecké denníky: Len aby sa nezabudlo

Sfúkavam popadaný prach zo svojich bežeckých denníkov, prázdne strany pýtajú si trochu atramentu. Pár kilobajtov vo virtuálnom priestore možno nakopne aspoň jeden usedený zadok, rozdúcha aspoň jedno zabudnuté odhodlanie a vráti stratenú motiváciu, ktorú každý raz za čas potrebujeme ťahať z povinnosťami zaprataných poličiek. Ja len aby som nezabudla, kam mi utiekli všetky kilometre a koľko odhodlania ma to stálo, nechcem sa chváliť. To len sama seba sa učím potľapkať po pleci, raz dôjde aj na vás.

Posledné dva roky sa mi nejako prapodivne zlievajú do jednej veľkej rozmazanej machule nejasných zážitkov. Akoby nič nebolo a pritom heroické výkony vymykajúce sa mojim základným štandardom. Pamätám si zásadné udalosti ďaleko za predstavivosťou mojich bežeckých ambícií. Aj keď občas musím hľadať v dátach a utierať prach z hmatateľných dôkazov aby som uverila, čoho bolo moje telo schopné. Tie hranice, ktoré som si len tak z nudy vymyslela prekročiť. A šla som ďaleko za ne, akokoľvek boli pár rokov dozadu absolútne nepredstaviteľné.

Už si ani nepamätám, kedy som si naposledy dávala nejaké bežecké ciele. Asi som chcela zabehnúť desať kilometrov pod 45 minút a potom už sa mi zdalo všetko nemožné. Môj strach zo zlyhania mi našepkával otrepanú mantru, že nejako to dám a snáď lepšie ako naposledy. To sú moje ciele. Taká ja som ateistka voči sebe samej. Popieračka zázrakov, ktoré sa mi dejú. A že sa ich udialo.

Prvá

Táto pandémia (lockdownové obdobie si vyberte) nebola zhovievavá voči tým, ktorých limity posúva preteková eufória. Verte či nie, skupina vám vždy uberie pár sekúnd z výsledného času oproti osamelému sa trápeniu na prázdnej rovinke. Virtuálne preteky – hit pandémie, boli pre mňa mentálnou gymnastikou. Presvedčiť sa k pretekárskym výkonom a nezastaviť, nespomaliť keď sa nikto nepozerá – to boli moje najväčšie vnútorné bitky. Len vďaka svojej bohatej fantázii som si dokázala predstaviť celú plejádu kamarátov, povzbudzujúcich ma na trati, ktorí by v realite nikdy neprišli. Nekonečná cieľová rovinka v hlave a tváre ľudí, ktorých nesmiem sklamať. Tá moja tam nebola.

Jeden virtuálny pretek mesačne v rámci zimnej ČSOB série bol nielen skúškou pevnej vôle, ale aj kombinatoriky. Vyhrať sama nad sebou je pre mňa takmer nemožné, veľké výkony do tabuliek som si nechávala na poslednú chvíľu. Kadiaľ pobežím, aký bude vietor, čo s tým, keď sa mi hrozne nechce. Už ani neviem, koľko tých behov bolo a vyhrala som asi len jeden. Udivená som bola ale z každého umiestnenia v prvej trojke. Nikto ma neťahal, neexistoval žiadny mentálny support, vydrela som si to sama. A aj tak som neverila číslam, keď sa všetko spočítalo a moje meno to malo spočítané hneď na prvom mieste. Túžila som postaviť sa po pandémii na bedničku, aspoň kvôli fotke, aby bol na mňa niekto hrdý. Miesto toho mi prišiel v krabici víťazný pohár so siluetou bežca miesto bežkyne.

Nevďačne som mu nevedela nájsť ani miesto na polici. Doteraz naňho hľadím, akoby mal patriť niekomu inému, akoby to víťazstvo bolo tiež len virtuálne, nie z tohto sveta. Vlastne si ho nikto nevšimol. Tak ako si ja absolútne nevšímam, že som dosť dobrá.

Ultra

Na nepremyslené a absurdné nápady som amatérsky expert, ale minulý rok som prekonala aj tie najodvážnejšie šialenosti. Vždy som si hovorila, že som bežec na dlhé trate, ale podvedome to bola skôr taká paralelná metafora na život, ktorý by som chcela. Neznášam dlhé behy, kým ich už práve nebežím a v kopcoch sa brutálne trápim a bojím, ak sa mi zrovna neponúkajú výhľady na vysokú zver a hrobové ticho. Nechápem, prečo práve UltraFatra, asi som sa cítila ako šelma, alebo som si len potrebovala vybiť zlosť, sklamanie a smútok. Sústrediť energiu niekam, kde sa spotrebuje rýchlejšie ako sa stihnú naštartovať moje ľútostivé myšlienky.

Vzdialenosti som sa nebála, to výška vo mne vzbudzovala rešpekt. A medvede. Párkrát som vybehla lanovku na Kamzík a myslela som si, že ma nič neprekvapí. Doteraz som prekvapená. UltraFatra ma neskutočne požula, mentálne aj fyzicky. Aj keď som ju s lejakom, v blate a ústami plnými nadávok dokončila za 12 hodín, v cieli som sa takmer rozplakala a nebolo to od šťastia, ako som si predstavovala. Nasledovali dni nielen bežeckej depresie a nulová hrdosť na výkon, na ktorý si netrúfne hocikto. Doteraz neviem, čo sa presne so mnou stalo a svoj vzťah k ultra prísne prehodnocujem.

Zistila som ale, že moje telo je schopné veľkých vecí, že moja hlava nie je až taká silná a že každý vynechaný tréning je v konečnom dôsledku chýbajúcou veličinou. A že je dobré mať priateľov, ktorí na vás myslia a pripomínajú vám veľkosť sústa, ktoré ste si naporcovali a nie každý ho dokáže požuť.

Maratón 

Posledný výstrel pred zahájením bežeckej tmy minulého roka bol absolútne neplánovaný. Asi som si vravela, že po 55 km v kopcoch je 42 km po rovinke len taká regeneračná prechádzka. To by som ale nemohla ísť tempom pod 5 minút na kilometer. Chcela som len zabehnúť lepšie ako pre štyrmi rokmi môj prvý a zabehla som to lepšie o 25 minút. Skončila som 24. medzi ženami a viete čo? Stále mi to nestačí. Melancholickú náladu som vtedy mala aj z iných dôvodov, ale na tie som kozmicky rýchlo zabudla. Pár povzbudivých slov z viac ako  400 km vzdialenej základne mi hojilo mentálne zápalové procesy v tele.

Trepať sa do Košíc štyri hodiny sama a potom s kŕčovitými nohami po preteku naspať, rozmýšľala som chvíľu, či mi to vôbec stojí za to. A po prvej polovici preteku, keď ma čakalo ešte jedno kolečko do cieľa, som si tiež pomedzi nadávky spytovala svedomie, čo bol toto za stupídny nápad. Každý pretek sa to inak pýtam sama seba. Ale nejako to vždy dobojujem. Len ma prekvapuje, že aj napriek výsledkom nad očakávania, sa nedokážem stále adekvátne oceniť.

Nezastavujeme

Niekto si možno myslí, že pre mňa je už beh ako umyť si zuby ráno a večer. No takto, niekedy sa mi nechce a proste si tie zuby neumyjem. Skúšky vôle ma preverujú každý deň a nie vždy sa mi podarí vyhrať. Občas sa aj pýtam sama seba, že prečo to robím vlastne, keď som taká lenivá a večne nespokojná so svojimi výsledkami. Ja neviem ani. Ale nejako si už bez toho neviem predstaviť seba.

Minulý rok som dosiahla víťazstvá, aké som si asi ani nepredstavovala a prekročila hranice, o ktorých som ani nevedela, že sa za ne vyberiem. A odrazu sa mi zdajú maximálne obyčajné, napriek tomu, že ma stáli nemálo síl, času a prípravy. Nedostatočnej samozrejme. Ale na čo sa v živote dokážete poriadne pripraviť? To je taký ľudský oxymoron, s ktorým sa náš druh nejako nevie zmieriť. A ja ešte stále, po celej tej dobe, si myslím, že všetko je výsledkom náhody.

Tento rok som si vymyslela len jeden cieľ. Ani ho nepoviem nahlas, lebo je pre mňa rovnako za hranicou mojej predstavivosti, ako boli tie predchádzajúce. Dokonca si myslím, že je za hranicou mojich fyzických možností. Uvidíme, ja tie prekážky proste rada preskakujem. Želám si len jedno – byť zdravá a vedieť sa oceniť. Sama.

Mávam poruchy sústredenia, slabú pamäť a vôbec nestojím nohami na zemi.

Be first to comment

1 × 1 =