Úprimne? Myslela som, že s pribúdajúcim vekom už by som nemala od seba očakávať ktovieaké športové výkony. Aj môj mozog si už vyžaduje istý tréning mentálnej gymnastiky, keďže už nereaguje tak pružne, ako exponenciálne rastú moje nároky. Nie som žiadna dôchodkyňa, ale aj Murakami vo svojej knižke písal, že od istého veku to už lepšie nebude, to je proste fyzika, biológia, alebo nejaká iná prírodná veda. A Murakami má teda nabehaného viac ako napísaného. V mojej nedávnej pandemickej bežeckej kariére nastali dva zásadné momenty, po ktorých som si myslela, že už nikdy nepobežím ako predtým.
A mala som pravdu – ja pobežím ešte lepšie.
Moment 1. Ultrafatra
Fat(r)álny zážitok. Nahlodal moje bežecké sebavedomie, nastolil melancholickú krízu a myslím, že mi zároveň pomohol úplnou náhodou zabehnúť môj najrýchlejší maratón.
Odkedy sledujem Lenku Vacvalovú, čakám na magické súznenie mojich nôh s trailovým terénom. Zatiaľ sa symbióza veľmi nekoná, je to viac pain ako gain a jediné, čo si užívam, je príroda (ak práve nefibrilujem z potenciálneho stretu s agresívnou divou zverou – živočícha si dosaďte podľa vlastných fóbií, nech nesuplujem vašu fantáziu). Stále tomu dávam šancu a asi sa aj trochu klamem, že tam je z kopca na kopec nejaký posun. Možno sa aj neklamem, ale pocity euforické nedosahujú takú magnitúdu, aby otriasli mojím vyšším vedomím. Asi čakám na prebehnutie prvej stovky, pri ktorej si uvedomím, čo všetko dokážem, poďakujem sa a vrátim sa na bezpečné rovinky, plné úchylákov na bicykloch. Ťažko povedať.
Každopádne Ultrafatra bola extrémnou učiteľkou a previerkou mojich predstáv o sebe samej ako bežkyni. Spúšťačom všetkých pochybností nebol samotný pretek (ten som si vzhľadom na vtedajšie podmienky asi aj užívala), ale všetko čo sa odohralo po ňom. Pamätám si, že som v cieli chcela plakať, ale moje dojatie inklinovalo viac k smútku ako radosti. Myslím, že som sa cítila hrozne osamelo a napriek tomu, že som ešte v ten večer došoférovala za mojou partiou kamošov, ten zážitok som nedokázala a doteraz nedokážem sprostredkovať ďalej. Prepáčte, je to osobné. Okrem toho mi do hlavy naskákalo kopec pochybností o tom, prečo vlastne behám, keď aj tak nikdy nebudem dosť rýchla a nezabehnem dosť ďaleko. Dosť to, dosť tamto. Stratila som motiváciu. Akoby ma už v tom prekladaní z nôžky na nôžku nedokázalo nič uspokojiť.
Nezachránil to ani ten maratón za 3:30.
Moment 2. Covid
Niekoľko týždňov som sa bezcieľne potácala tréningovými plánmi, chlácholila som sa, že to prejde. Lebo ono to vždy prejde, sínusoida raz si hore a raz dole nepustí, je to sväté ako menštruačný cyklus. Život a práca ma naučili trpezlivosti, ale každý pohár raz pretečie. Ten môj vylial covid. Ešte som si s ním bola aj zabehať po Rohanskom nábreží. Priebeh bol síce ľahký, ale to čo prišlo potom, to bola postcovidová apokalypsa mojej fyzickej kondície a sebavedomia zúriaca viac ako polroka. Nárazovo som sa s ňou pokúšala bojovať, ale zakaždým sa mi ako zombie zahryzla do temena a paralyzovala akúkoľvek motivačnú myšlienku na veľkolepý bežecký návrat.
Prestala som s tréningovými plánmi, opustila som sa, čakala som, že jeden z random sporadických behov ma určite nakopne. Skôr som mala chuť nakopať samú seba, lebo okrem postcovidovej kondície ma prenasledovala aj nevysvetliteľná postcovidová depresia. Viete ako ľudia hovoria – bolo to nekonečné a myslela som si, že to nikdy neskončí – ja im verím. Vtedy sa ma stále niekto pýtal, či ešte behám a na aké preteky sa najbližšie chystám, a ja som išla explodovať od sebaľútosti a hnevu, že si neviem definovať a dokončiť ani jeden banálny cieľ. Preteky, na ktoré som sa iniciatívne prihlásila, som rad radom skrečovala, nevídaný úkaz v mojom živote, vzdať sa bez skúšky. Pomlelo ma to ako kombajn, ktorý žne od jari a v zime sa mu kosák mení na snežný pluh.
Straty a nálezy
Asi som to niekde už písala (pracujem na obnove originality môjho vedomia), ale pravda je taká, že si už samú seba bez toho behu akosi neviem predstaviť. Boli týždne, kedy som sa neprinútila vybehnúť ani na pár kilometrov slimačím tempom. Načo, prečo, zbytočnosti. Niekde vnútri ma to trápilo, že takto to nemá byť, ale viete, na to nie sú doktori. Asi to nebolo v srdiečku, ako by ste poeticky chceli počuť. Bola to hlava, nejaký program, nakódovaný ešte v detstve spúšťajúci sa s cieľom neustále vyvracať pochybnosti.
Aj keď ma tento program vo väčšine životných situácií serie, v konečnom dôsledku som zaň vďačná. Tej mojej hlavne a nekonečným myšlienkam na to, že možno ešte nemusím behať labutiu cieľovú rovinku. Že možno ešte môžem čo to prebehnúť. A že k nejakým víťazstvám sa ešte tiež môžem prešmotlať. Hlavne k tým samým nad sebou.
Tento text nenapísal chatGPT. Ten napísal toto: (zvýrazňujem časti, ktoré ma fakt zaujali):
Ale hľa, aj keď nie som ešte na odpočinku, cítila som sa tak, akoby som už bola. Čítala som totiž nedávno knihu od Murakamiho, ktorý píše, že lepšie už to asi nebude. No on je asi taký najzdatnejší bežec, akého som kedy poznala. To, čo on dokáže, je ako keby som chcela vyliezť na vrchol hory, hoci som sa ešte ani nepriblížila k úpätiam. A ak to tak bude pokračovať, mám pocit, že budem bežať rovnako rýchlo ako korytnačka. Priznávam sa, že aj ja som zažila momenty, kedy som si myslela, že som na vrchole a už to nejde lepšie. No, keď sa tak pozriem späť na svoju bežeckú kariéru, vidím, že každého vrcholu predchádza údolie a každého údolia predchádza vrchol. Takže aj keď teraz pociťujem údolie, viem, že príde aj vrchol a zas budem lietať ako vták.
