Aj keď vodku nepila už takmer 15 rokov, namierila si to k regálu s tou najprémiovejšou, uznanlivo ju poťažkala v ruke a sebavedomo vložila do košíka. Život zariadil, že na to má. Jeden červený rúž, trpké pocity a zvedavé mužské pohľady dokážu dodať zlomenej žene neskutočné množstvo odvahy. Najmä introvertnej duši, ktorá sa chystala predviesť svoj životný výkon. Pri pípaní kartou pri pokladni ju nachvíľu osvietila zúfalosť tejto povrchnej útechy, ale už bolo neskoro. Nasadala do auta a z hrdla sa jej začali drať vzlyky.
Toto si chcela, opakovala si v hlave. Chcela si byť hrdinka. Nad vecou. Vyrovnane racionálna. Pragmatická. Samé sračky. Jej emocionálna krehkosť sa ukázala v celej svojej zraniteľnosti. Zocelená asi z romantických výšiviek. Stačilo pár chvíľ, pár slov, pohľad, dotyk, blízkosť, bum. Explodovali v nej nálože, nevedela identifikovať, či sa jedná o radosť alebo deštrukciu. Pochybnosti, nonstop v hlave pochybnosti. O sebe, o druhých, interakcie, vyhodnocovanie, neistoty, analýzy, pochybnosti. Príliš veľa nasratých myšlienok v hlave. Nefunkčná meditácia zabudnutá v čase.
Trvalo to už piaty deň v kuse s chvíľkovými záchvatmi úľavy a triezveho nadhľadu nad situáciou. Chladenú vodku kombinovala s horkým ginom, sem tam sa zliala horúcou domácou. Vnútrajšok jej opaľovala horúčava, mala pocit, že sa topí zvnútra. Wim Hof bol šuvix, hlava odpojená od tela, srdce horúce, vriace, bublajúce. Sopka emócií chrliaca lávu na všetko racionálne vôkol. Bláznivá a magická zároveň, čarovne odstrašujúca bežný druh živočícha sapiens. Nerozumná zhoda dokonalých nervových sústav. Nekompatibilná so životom a priemernými organizmami jej druhu.
Púšťala si ABBU v niekoľkominútových intervaloch. Imbecilná hudba zabíjala jej mozgové bunky rýchlejšie ako alkohol v pohári. The winner takes it all. Nedokázala sa nadychovať, kyslík nevyhnutný na prežitie neprekrvoval mozog v správnych mierkach. Zaklínala a preklínala ikonky v digitálnych prijímačoch, ktoré neprinášali želaný signál, očakávané odpovede. Na ničotu zaplavujúcu fyzický priestor bola zvyknutá, ale na chlad už si odvykla. Objatia na prázdno boli pre ňu neznámou veličinou, s ktorou sa nedokázala vžiť v postapokalyptickom svete povrchných emócií. Vykrikovala verše, škriekala strofy k nahnevaným susedom a nedokázala sa ukľudniť. Horšia ako vrany obletujúce jej dosekané útočisko.
Všetky karty vykladala nenútene na stôl, úprimnosť bola jej slabou stránkou, nenaučila sa hrať hru stredovekých dobyvateľov. Preto často končila v histórii spomienok iných. Veď myši nemôžu naháňať mačky. Horúce srdce nedokázalo topiť ľadovce ani v čase globálneho otepľovania. Neprekonateľné prekážky stavala sama, aby si na nich následne mohla lámať nohy a poskakovať zúfalo ako kripeľ v rekonvalescencii. Životná karikatúra hlúpych okolností stvorených nedočkavou túžbou. Ak sa dnes dovracia, bude to z lásky. A je úplne jedno akej.
Dolievala si vodku do pohára ako obstaróžna americká alkoholička z béčkových filmov. Veď vždy chcela byť herečka a každý máme nejakú úlohu. Život ju obsadil.
Potom zistila, že musí zaplatiť daňové priznanie. Vytriezvela hneď. Pragmatička.
