Mám už svoje overené postupy, ako sa zakukliť do ochranného skafandra a levitovať bezmocne v atmosfére smútku. Neprepúšťam ľútosti, zatváram oči pred zábleskami melanchólie, rútim sa do čiernych dier nevedomia dúfajúc, že ma vycucne v rajskej záhrade uspokojenia a radosti. Imaginácie. Dobre viem, že nie vždy to vyjde. Ale bez pokusov tvrdnem v cynickom vákuu, ktorého obal mi leptá pokožku svojím nechutným dotieravým slizom. Nechcem to už. Každá irónia ma vždy doviedla do bezbrannej slepej uličky. Naučila som sa stavať démonom čelom. Nevadí, že si občas rozbijem hlavu. Telo má obrovskú schopnosť regenerácie. To moje obzvlášť.
Prestala som byť chápavá. Stratila som imunitu voči času. Vrhám sa bezhlavo do dobrodružstiev, adrenalín zo mňa vyteká, kropím všetko okolo, nezastaviteľne sa potápam a občas sa nestihnem nadýchnuť. Ešte vždy ma má kto resuscitovať. Mám v živote veľké šťastie, ktorého hodnotu extrémne podceňujem. Zobúdzam sa do nových rán vždy s novou súčiastkou. Transformujem si do mozgu umelú inteligenciu nových identít a občas to skratuje, proste sa pokazím. S istotou, že vždy niekto nahodí súčiastky. Dokedy ešte?
Nedočkavo nabíjam baterky, skúšam, kto má ešte dostatok energie. Klopem na zlé dvere s absolútnym presvedčením o správnosti svojich naivných výpočtov. Prerátala som sa už toľkokrát a predsa som nezastaviteľná, nevzdávam sa nikdy a už by som sa fakt mohla. Občas sa cítim ako vírus v cudzom softvéri. Matematika mi nikdy nešla, ale pokus-omyl, to je moje. Stáva sa zo mňa nefungujúca a nepoužiteľná veličina v životných vzorcoch, do ktorých sa túžim silou mocou natlačiť. Ale výsledok je zlý, čísla nepustia, vykazujem mínusové hodnoty. Keby aspoň nula.
Krásne vykrývam zúfalstvo, prekrývam ho ďalším, ešte väčším, už sa ani nespoznávam, tak rýchlo sa rútim z kopca. Klamem sa v stotinách sekúnd a odmietam sa upokojiť. Chcem byť všade, najlepšie centrom vesmíru všetkých okolo existujúcich životov. Dajte mi pozornosť. Dajte mi blízkosť. Dajte mi náklonnosť. Dajte mi lásku. Permanentná relevancia mojej osobnosti. Nie na chvíľu. Bez obchôdzok, tu a teraz, bez strachu a výhovoriek a potom znova. Seriem na čísla, prekážky, racionálne výpočty, numerologické nastavenia a ascendenty, logické odôvodnenia. Prisahám, že som to skúsila. Ale bohužiaľ som emocionálna centrifúga, túžiaca rozdrviť všetky skaly. Obzvlášť tie čierne.
Nikdy ma nikto nepolepí do celistva. Keď si myslíte, že nemáte čo stratiť, prídete na to, že strácate seba. Už sa to deje.
S.O.S.
