Takmer bežecké denníky: Ring light to nebude

Untitled design-2

Uf, neverím, že prešiel rok a ja som zo seba nevysúkala viac písmenok ako znesie jeden
instagramový post. Za normálnych okolností by som sa bičovala výčitkami a nekonečnými
ságami o svojej neschopnosti a asi dve hodiny meditovala nad vhodným úvodom
dosťdobrého obsahu, ktorý by stál za to. Ale viete čo? Nasrať. Nechce sa mi obmedzovať,
pretože inak zo mňa nevypadne ani bobek – ako keď ste na dovolenke, zavriete sa na
záchode a príde len veľké sklamanie v podobe tých malých guľatých šulkov. A to je ešte ten
lepší prípad.

Priznám sa, že mi to v hlave za posledný čas šliapalo trošku pomalšie (nielen v behu, haha),
sústredila som sa na kratšie a hlavne rozpohybované formáty. Ok, až tak veľmi som sa
nesústredila, ale zlyhala som aj na tomto poli, pretože som hanblivá perfekcionistka a ľudia
chcú vidieť tváre, telá, vašu spálňu obývačku a špatné pozérske výstupy bez hlavy a päty.
A to mne, úprimne, moc nejde. Ale to, že som hanblivá, je taká moja osobná výhovorka na
balamutenie posledných morálnych zvyškov môjho svedomia, pretože skutočnou príčinou
mojej nečinnosti je obyčajná lenivosť, čistá hniloba.

Zaprdla som sa kúsok na gauči a povedala som si, že žiadne veľké comebacky sa konať
nebudú. A tak si už vyše roka bezcieľne futaším po dobre známych rovinkách, nikomu nič
nesľubujem, ničím sa nezväzujem. Ale nemýľte si to, prosím, s nejakým nomádskym
voľnomyšlienkarstvom – ako som už spomínala, moje myšlienkové pochody sú absolútne
prosté, nanajvýš zamerané na zháňanie obživy v najbližších potravinách a maximálne
vyhýbavé voči dobrodružnému obsahu. Nemám pre to vysvetlenie, o ospravedlnení už ani
nehovorím.

Pravda je taká, že každý môj, v dobrej vôli mienený plán v predchádzajúcom období zúfalo
stroskotal na vonkajších okolnostiach, ktorými som sa ako správny melancholický tragéd
nechala príznačne zlomiť, zahnať do kúta a zahrabať pod deku na ten vyššie spomínaný
gauč. Najprv som sa z neznámych príčin odstavila nepomenovateľným ale za to nekonečným
zranením, potom ma v tom najlepšom zabrzdila nejaká choroba, následne som sa pre niečo
psychicky aj fyzicky opustila a každý druhý týždeň som dala prednosť pracovným
povinnostiam pred tými osobnými, aby som si to následne mohla horlivo vyčítať.

Bez veľkých očakávaní si tento rok opäť plány nerobím, skipujem vision boardy a ignorujem
plniaci sa bucket list zúfalo čakajúci na fajočky. Mám strach si naplánovať víkend, poučená
z každodenných zlyhaní by som sa zosypala pri najbližšom nesplnenom cieli, aj keď by to mal
byť len odchod z práce v normálnom čase (to už teraz viem, že nedám, haha, ešteže ma to
baví). Mechanicky plním tasky a čakám, kedy ma v nejakom momente osvieti. Nejaký lúč
tam už vidím a aj keď to žiadny ring light nebude, idem tam. Nechám sa prekvapiť.

Opätovne si budujem staré návyky, disciplínu a pridávam malé závažia na misku váh mojej
vôle. Posilňujem veľmi sporadicky, s takou pokorou ako psík z útulku, sebavedomie si
zbieram po troškách, lebo veď ma poznáte – so mnou zamáva aj prievan zo zatvárajúcich sa
dverí. Ale už len to, že píšem tieto riadky, je prísľubom, že cesta už začala.

O tom, ako jeden people pleaser nedokáže uspokojiť toho jedného človeka, ktorým je on
sám, napíšem zas nabudúce.

Mávam poruchy sústredenia, slabú pamäť a vôbec nestojím nohami na zemi.

Be first to comment

8 + seven =