To, že som posledné týždne postihnutá negatívnym pohľadom na všetko okolo vrátane seba ste si už všimli. Nevídane ma prekvapilo, koľkí z vás. Ja som si vďaka svojmu zrútenému životnému statusu všimla, že sa pohybujem v skupine ľudí, ktorým nie je ľahostajné, čo sa deje v ich okolí. A to aj napriek tomu, že sú mi mnohí naozaj celkom emocionálne vzdialení. Ďakujem vám za to.
Tendencia opustiť sa u mňa prichádza v pravidelných prívalových vlnách, tentokrát však ide o katastrofické tsunami spôsobené globálnymi okolnosťami môjho nešťastne nezodpovedného bytia. Keďže som sa zachytila na konáriku pudu sebazáchovy, životný scenár predpokladá hlboké ponaučenie a zásadné zmeny v nastávajúcich dejstvách. Prepáčte, asi sa to konať nebude. Som ponorená v bažine prokrastinácie ako chudák Artax a neni toho Atreya, čo by ma ťahal za rúčku. A v objatí tejto ničoty zisťujem, že si musím sama sebe byť Atreyom. Tak dobre. Veď ja bársčo zvládnem.
Patetické dobrosti
Vďaka zasneženým Vianociam na horách sa mi posledné dni úspešne darilo vyhýbať stretnutiam s ľuďmi a pri akýchkoľvek pokusoch som sa tvárila, že som retardovaná a nikomu nerozumiem. Mala som čas (opäť) veľa premýšľať, ale bez tlakovo zdvižných vnemov a obáv z možných minulobudúcich chýb. Zistila som, že nič vlastne nie je také dôležité, ani vážne a že ľudská hlúposť sa nedá vyliečiť. Často si myslím, že mám tiež túto chorobu, ale je to empiricky vylúčené.
Budem teraz viac ako patetická, ale došlo mi, aké mám v živote veľké šťastie. Že mám dve nohy a ruky, zdravé telo, že môžem chodiť, trekovať, behať a obdivovať hlúpe maličkosti aj opozerané gýče. Že môžem cestovať aj bývať vo vlastnom byte, že mám okolo seba ľudí, ktorým na mne záleží, ktorí ma posúvajú mentálne aj fyzicky a úprimne. Že mám okolo seba aj množstvo hlupákov, vďaka ktorým sa učím, kam sa posúvať nechcem a aká nechcem nikdy byť. Že si môžem dovoliť čítať, počúvať, pozerať a učiť sa čo chcem a nemusím pri tom bojovať s neprekonateľnými predsudkami môjho okolia. Že mám teplú vodu, balkón s výhľadom na západ slnka a že dokážem platiť hypotéku a bohužiaľ aj sociálne odvody. Že mám možnosť snívať a veriť, že raz sa tie moje fatamorgány nerozplynú chybným uhlom pohľadu. Viem, že tieto slniečkárske banálne objavy mi vyfúka prvý januárový vetrík z hlavy, ale teraz je to tak a je to dôležité.
Svetový mier a zodpovedný prístup k planéte
Samozrejme, že večne pochybujúci a nepokojný overthinker ako ja má aj nekonečne dlhý a vo veľkej miere nesplniteľný zoznam očakávaní. Áno, životné skúsenosti ma už niekoľkokrát poučili, že očakávania plodia sklamania. No a čo, proste som naivná, vo svojej podstate jednoduchá, ale rozložiteľné slamky mať musím, aj keď sa s nimi neskôr utopím v komposte.
Chcela by som byť viac autentická a nesnažiť sa vyhovieť všetkým na úkor seba. Chcela by som sa prestať báť zobrať si dovolenku, povedať nie, byť sama sebou a necítiť sa pritom trápne a hlúpo. Chcela by som sa naučiť zdieľať svoje myšlienky aj inak ako na papier a zastaviť svoju sociálnu fóbiu z všadeprítomných hlupákov. Chcela by som sa vyprdnúť na to, čo si o mne myslia ostatní a prestať sa pretekať so všetkými o všetko. Chcela by som si raz za čas povedať, že robím dosť, že sa snažím dosť, že vyzerám dosť dobre a že som aj dosť dobrá. A povedať dosť každému parazitovi a skazenej myšlienke.
Tak, držme si palce. Idem sa ja hrabať z tej bažiny von. Želám vám, aby ste do podobnej nikdy nespadli.
PF 2020
