Bežecké denníky : Čo mi nikto na začiatku nepovedal

Screenshot 2024-06-10 at 20.08.55

Behávať som začala veľmi dávno. Z pohľadu dnešnej generácie Z to bol pravdepodobne pravek, ale tak ďaleko moja pamäť nesiaha. Intenzívne behávam asi desať rokov, dovtedy bol beh iba akousi súčasťou môjho hľadania sa v oblasti športu, keďže som k pohybu bola vedená odmalička a moja „profesionálna“ kariéra skončila strednou školou. Svoje hajlajty som zažila ako kapitánka miestneho hádzanárskeho klubu niekedy v puberte, potom sa moja dravosť pretransformovala do hĺbavej melanchólie, a to v tvrdom športe, ako je hádzaná, nie je veľmi žiadaný úkaz. Tam som svoj vrchol už mala za sebou a začala som tápať, v čom by som asi tak mohla byť dobrá. Verím, že túto chronickú poruchu majú viacerí, inak by autori motivačných kníh nemali čo jesť.

Odmalička som bola cieľavedomý vytrvalec, paradoxne s vekom strácam trpezlivosť. Myslela som, že by to po správnosti malo byť naopak, ale utešujem sa, že som asi iná ako ostatní. Kým som pochopila, že práve beh je karbón mojich životných tenisiek, trvalo to pár rokov. Vyskúšala som fakt všeličo, od thajského boxu po poledance, od crossfitu až po hip hop tanec. Nebudem vás zdržiavať vnútornou analýzou pocitov, ktorými som si prešla pri rozmanitých tréningoch. Keby som sa viac počúvala, oveľa rýchlejšie by som akceptovala v čom som drevená a nemrhala by som svojou energiou a časom vtesnať sa do kože niekoho, kým som veľmi chcela, ale nebolo mi prirodzené, byť.

Toto ale nemá byť psychologická analýza mojej cesty k behu (aj keď príbeh by to bol výživný pre všetkých mojich stalkerov – ahojte!). Stretávam sa však v kruhu potenciálnych nadšencov behu s otázkami a pochybnosťami, ktoré na začiatku trápili a skúšali aj mňa. Tak som si povedala, že sa podelím o svoju cestu – možno to niekomu pomôže postaviť sa na svoj vytúžený štart, prekonať pár kilometrov, ale hlavne – sám seba.

Nebude to láska na prvý beh

Mám pocit, že toto už hovorím každému nadšenému začiatočníkovi, ale možno sú to len moje rozhovory samej so sebou. Nikto učený z neba nespadol a poznám naozaj veľmi málo ľudí, ktorí si po svojom prvom behu (naschvál nepoužívam slovo tréning) povedali – toto je ono, toto chcem robiť po zvyšok života, najkrajší šport pre dušu. Po prvom behu sa rozhodne nebudete cítiť ako po meditácii. Je to hoax. To čo sa uvoľní vo vašom tele nebude dávka endorfínov, ale spŕška nadávok, hnevu a frustrácie.

Nech by som vám poradila čokoľvek od striedania behu s chôdzou, postupného skracovania prestávok či zvyšovania intenzity, ten prvý boj väčšinou prehráte. A trúfam si povedať, že ak nie, niečo s vami nie je v poriadku. Zoznámte sa so svojím egom, väčšinu tréningov si totiž odmakáte spolu a bude jediným súperom, s ktorým sa v konečnom dôsledku budete celý život pretekať.

Ale viete ako to je – tie naše prvotiny nikdy nie sú podľa našich predstáv. Nebuďte na seba zbytočne tvrdí, ani Usaim Bolt nevyhral olympiádu v momente, keď si prvýkrát obul tenisky.

Buďte trpezliví

Keby som mala spočítať, koľkokrát som „začínala“, bolo by to v desiatkach. Aj po niekoľkých rokoch sa stále nájdu momenty, kedy sa nechám svojím egom zvalcovať a upadám do ľútostivej bežeckej letargie. Je to úplne normálne a svoj pokrok vnímam najmä v tom, že som schopná si to uvedomiť. Časom som sa naučila nekŕmiť svoju myseľ nerealistickými očakávaniami a oveľa viac ma tešia príjemné prekvapenia. Iste, treba mať ambície, inak sa pristihnete v bludnom kruhu bežeckej dráhy, ktorá nemá začiatok ani koniec. Ale neberte sa tak vážne.

Každé zlepšenie či prekonanie aj toho najbanálnejšieho cieľa je hnacím motorom pre vašu psychiku a motiváciou neprestať. Ale vaše telo nie je stroj a nedá sa ísť stále len hore. Skôr či neskôr príde stagnácia, a to sa nemusíte ani zraniť či ochorieť. K stagnácii sa časom pridá kamoška frustrácia a na párty pozvú aj demotiváciu, aby si spoločne požúrovali na vašom chátrajúcom sebavedomí. A tu prichádza ďalšia múdrosť, ktorú som sa za tie roky naučila – všetko je v hlave. Párty negatívnych emócií treba rozpustiť silnou vôľou a trpezlivosťou. Je to ťažká skúška disciplíny, ale tie endorfíny po zápočte sú nevyčísliteľné.

Ak vaša výkonnostná krivka klesá a začína vás stískať sebaľútosť, nevydychujte. Je to len obdobie, nie koniec.

Vždy bude niekto lepší ako vy

Raz mi niekto povedal, že nenahraditeľných sú plné cintoríny (nie, nebol to Seneca ani Aristoteles, som len mileniál). Naše ego je občas užitočný pomocník, ale v športe veľmi zlý pán. Nebudem mudrovať, zápasím s ním dennodenne a väčšinou prehrávam. Tiež je to úplne v poriadku. Na mojej poličke visí mnoho medailí, ale len jedna je víťazná. Pohár s prvým miestom mám len jeden a prišiel nenápadne zabalený v krabici s energetickým nápojom počas karantény. Na debničke víťazov stál vždy niekto nado mnou a miesto toho, aby som sa tešila, že tam som, som premýšľala nad tým, prečo nie som vyššie. Niekto by povedal, že som málo dravá a mala som sa snažiť/trénovať/bojovať viac. Ale po bitke je každý generál a nikto nebeží vo vašich teniskách.

Výsledky v športe sú vo veľkej miere súhrou náhod, okolností a šťastia v danom momente. Tá otrepaná fráza, že každý sme jedinečný nie je zhlukom náhodných myšlienok v hlavách motivačných speakrov. Preto sa nikdy s nikým neporovnávajte, maximálne so svojou včerajšou verziou.

Cesta je cieľ 

Bohužiaľ túto múdrosť nemám z vlastnej hlavy, ale je to základná mantra, ktorou sa riadim už niekoľko rokov. Je úplne jedno či pri prebehnutí cieľom dosiahnem osobný rekord, predbehnem dlhoročného súpera alebo prekonám vytúženú vzdialenosť. Je to len krátky okamih, v ktorom sa zhmotní nahromadená emócia do extrémneho výstupu – slzy, šťastie, zimomriavky, delírium (v mojom prípade aj depresia, haha). Ten okamih bude taký intenzívny, že si ho budete pamätať a budete ho vyhľadávať, lebo dopamín je droga, na ktorej sme závislí.

Ale tie rána, kedy ste si privstali, aby ste popri povinnostiach stihli tréning, tie víkendové hodiny, ktoré ste strávili vytrvalým kluskaním po nekonečných rovinkách, tie odrieknuté socializačné momenty, ktoré ste obetovali svedomitej príprave, tie srnky, čo ste stretli počas osamelého behu v lese, tie pocity, čo ste spracovávali po náročnom výkone a tie myšlienky, čo vám preleteli v hlave počas hodinových tréningov – to je skúsenosť, vďaka ktorej prídete na to, čoho ste schopní, kde sú vaše limity, ako ich viete posúvať, čo všetko dokážete prekonať, čo všetko dokážete. To sa nedá preniesť ani sprostredkovať, len zažiť. Áno, bolí to a je to otravné. Ale to je vôľa, to je disciplína, to je vytrvalosť, presvedčenie, sebavedomie.

Skúste si prečítať všetky riadky znovu a zabudnite na to, že témou je beh. Už chápete, prečo to robím? :)

Ak nie, je to úplne v poriadku. Každý máme svoju cestu.

Mávam poruchy sústredenia, slabú pamäť a vôbec nestojím nohami na zemi.

Be first to comment

six + one =