Mala taký ten plachý pohľad, ktorý skrývala za šibalský úsmev. Trémistka oblečená v extrovertnom plášti, predstierajúca bezstarostnosť a nezničiteľnú pohodovú náladu. Pod fasádu pre verejnosť nebolo vidno, pootvorené dvierka vždy stihla pohotovo zabuchnúť. Presvedčivo sa obtierala o -dsaťročnú hranicu, ale v zadnom vačku nohavíc ju pálil ešte čerstvý vodičák. Predávala hranolky v kornútku a dúfala, že na túto teplú zmrzlinu niekoho do leta zbalí.
Stál v rade predomnou a tváril sa, že vie koketovať. Bol veľmi kostrbatý, chcelo by to ešte pár rokov skúseností a dve-tri výchovné odmietnutia, ale v podstate na to nešiel až tak zle. Ona z neho bola hotová, chichúňala sa jak veverička na jedličke.
(Preverila som ho z profilu, či to myslí vážne a kupodivu som z neho neodpadla. Asi so mnou tieto poľné zajace už nič nerobia.)
Museli jej zvlhnúť gaťky, nevedela spotené ruky odlepiť od bločku. On tušil, že táto kača už je jednou nohou v pekáči a nemusel jej ani myšlienky čítať, aby zistil že má vybraté aj korenie, ktorým sa obsype. Vzal jej dopotený bloček z rúk a venoval mu chvíľku pozornosti.
“Toto meno na bločku môže byť aj vaše, však?” žmurkol na ňu jedným očkom.
“Áno, to je moje.” Celá bola bez seba, až zabudla na hranolky v kornútku.
Chlapec sa na ňu usmial a kým sa otočila po gastronomický vynález z Belgicka, pokrčil bloček a hodil ho do koša.
