Bol nebol raz jeden muž. Dokonalá skladačka očakávaní modernej spoločnosti. Neveľmi vysoký entuziastický športovec s nepravidelným tréningom. Vizuálne pestovaný, dokonalý úsmev, moderný strih, klonovaná vôňa. Zastrihnutá brada mazaná pastou z vychyteného barber shopu, dokonalá manikúra pekných mužských rúk. Jeho hlas bol upokojujúci s tónom prísľubov prospešných budúcností, keď bol pripitý, smial sa trochu rozhrkane.
“Koľko mal pív?”
“Dve.”
“Bože, to fakt? Chvíľu sme váhali, či je v pohode.”
“Podľa mňa je roztomilý.”
Dobre padnúca košeľa, čierne poltopánky a drahé hodinky na pravom zápestí boli základom jeho sebavedomého asetu. Svoje pochybnosti skrýval za vtip, pochybnosti iných odrážal ješitnými protiútokmi. Zle vedená konverzácia ho vedela dostať do úzkych. Netrpezlivosť bola palivom pre jeho nervozitu, keď si veril, obliekal si žoviálny kabát plný trefných poznámok. Jeho prvý dojem bol alarmujúco presvedčivý. Keď bol pripitý, hovoril úprimnosti, ktoré si neskôr už nechcel pamätať.
Mal dobre platenú prácu, pekné auto, moderne zariadený byt. Vonkajší obraz dokonalosti podnecoval mnohé ženy k predstavám o jeho priezvisku za svojím krstným menom. Bol sám a predsa obklopený dychtivo virtuálnym záujmom. Bol lenivý na prvé kroky, rád sa nechal lámať, kým nebolo ego vystužené dotykmi obdivu, nebol dôvod predstierať túžbu po spoznaní. Podvedome, možno nevedome, vytváral si sieť lichotivých poznámok, v ktorej si hovel, kým sa nenabil dostatočným sebavedomím na prežitie všedných dní.
Bol z dobrej rodiny plnej očakávaní. Očakavaní vo forme životnej usporiadanosti, nepísaných pravidiel priemernej existencie. Presné linajky viedli k predpokladaným udalostiam, vychýlenie z riadkov bolo intenzívnym rodinným sklamaním. Dávali mu najavo ako ho vychovali, prečo ho vychovali a čo by si zaslúžili naspäť. Bojoval s tichou ozvenou výčitiek v ich hlase, hľadal balans medzi ich a svojimi túžbami, bolo ťažké nájsť prirodzený prienik bez potlačenia samého seba. A možno sa chcel len veľmi nešikovne oslobodiť od pocitu, že je niekomu niečo dlžný.
Stereotyp v práci kompenzoval dobrodružnými výpravami. Tak priehľadne túžil po uznaní, že nedostatočný úspech musel vyvážiť dokonalým adrenalínovým zážitkom. Ohuroval mnohokrát aj sám seba zbrklým ignorovaním pudu sebazáchovy, zúfalo si dokazoval vlastnú živočíšnosť, klamal sa pocitom nepostrádateľnosti. Všeobjímajúcu pravdu o cintorínoch plných nenahraditeľných hrdinov si osvojiť odmietal. Bezhlavo sa pohrával s extrémami, akoby boli jeho jediným libidom. A možno aj boli.
Neláska
So ženami sa ovoniaval. Úvodné tanečky nebral príliš záväzne, zároveň si však dokázal udržať neustálu pozornosť. Užíval si prítomný okamih, budúcnosť bola neistá, príliš veľký tlak na bezstarostnosť života. Keď ju prvýkrát zaregistroval, neprikladal tomu zásadnú dôležitosť. Ostatne, s odstupom času jej vlastne nikdy neprikladal zásadnú dôležitosť, dobrovoľný sebaklam bol však veľmi pohodlným dočasným riešením.
“Chcel by som, aby si prišla a bola tu so mnou.”
“Dobre. Tak ja prídem.”
“Ale vieš, ja ti nechcem nič sľubovať.”
Ťažko povedať, čím ho zaujala a či vôbec. Mala milú tváričku a bola tak trochu doterná. Príliš aktívne sa dožadovala pozornosti, na to nebol zvyknutý. Lákalo ho ochutnať ju, nechcelo sa mu však zakomponovať do svojho života ženskú prítomnosť so všetkými otravnýmo drobnosťami zahlcujúcimi priestor a voľný čas. Myslel, že sa len pobavia a ju to prejde.
Samozrejme, že jej nič nesľuboval. Ako všetci ostatní pred ním. Zvláštne, že bola zvyknutá, prijala to vďačne bez rečí a začala ho zahŕňať pozornosťou. Najprv o ňu veľmi nestál. Ale keď ju investovala do iných, trochu mu to vadilo. A tak sa nechal dotlačiť, nie celkom dobrovoľne, do vzťahu, v ktorom si nebol ani trochu istý svojou úlohou. Páčilo sa mu prijímať starostlivosť, možnosť vyrozprávať sa zo svojich frustrácií, vyvenčiť sa v spoločnosti niekoho vtipného, nechať si vyfajčiť. Ona bola tak vďačná, až mu prišlo vyvážené a správne byť pravým opakom.
Nevedome jej nevenoval pozornosť. Určite nie takú, akú ona jemu, to bolo nemožné. Jej život sa stal jeho životom, najprv si to nevšimol, ale neskôr ho to natoľko vystrašilo, že tomu odmietal porozumieť. Chcela od neho neustále dôkazy, pravidelné prísľuby, ale žiadne prstene. Čas a primárny záujem jej dokázal a chcel venovať len na určitý obmedzený životný úväzok, nedokázal to však povedať priamo do jej bezbranne infantilnej tváre. Pripomínala mu dieťa dychtivo túžiace po dotyku objatím, zvedavé, láskavé a prítulné, avšak neskutočne náročné, dožadujúce sa nepomernej dávky lásky, ktorú nedokázal dať ani sám sebe. Ukazovala mu, ako veľmi je pokazená, ako veľmi je pokazený on, ako neskutočne sú pokazení obaja spolu.
Pravda
Čím intenzívnejšie jej servíroval spoločné zážitky, tým viac sa ostrili hrany ich vzájomného spolužitia. Odkrývala povrchové usadeniny, ktorými sa časom obalil pred svojím okolím, jej špachtličkovanie nánosov pretvárky ho robilo zraniteľným, slabším ako si o sebe myslel. Neustále vedome nahliadala pod jeho dokonalý kabát, znervózňovalo ho, že ho môže vyzliekať kedykoľvek použitím obyčajnej poznámky. Občas ju zavalil spŕškou neúcty a nevšímavosti, ale ona sa vždy otriasla a vrátila, nezlomne škrabkajúc na jeho zapancierovanú podstatu. Jej snahy preniknúť hlbšie odrážal chladným postojom v lepšom prípade, v horšom útokmi na jej citlivé miesta. Nebol na seba hrdý, ale jeho existencia a dlho budovaný imidž bol ohrozený.
Vedela, že jeho svet tvoria očakávania iných a zároveň medzi nimi neboli tie jej. Že jeho dokonalý obraz a pestovaný vzhľad je plný drobných zlyhaní a nedostatkov, ktoré dokázal šarmantne skrývať, kým sa v nich nezačala rýpať. Vedela, že je na slovíčka skúpy a pod sebavedomým hercom sa skrýva roztržitý nesystematický zúfalec, snažiaci sa udržať fasádu z piesku pohromade. Bola nebezpečným prílivom, rozrážajúcim jeho okraje. Všetky nepremyslené výpravy interpretovala s absolútnou presnosťou a s nadhľadom ho držala pri zemi. Čvirikala mu do ucha, keď bol zlomený, každý fail bol pre ňu pozitívnym začiatkom, nechcel sa nechať tak ľahko čítať. Utekal pred ňou pri akejkoľvek príležitosti, nedajbože aby s ňou bol sám.
Neudržateľný nepomer, neprekonateľné rozdiely – zintenzívňoval ich prítomnosť pri každej možnej príležitosti. Snažila sa ich sceliť, nevedel už surfovať na tých vlnách úprimnosti bez slov. Citovo ochrnutý nedokázal uspokojiť jej neprekonateľnú túžbu naplniť význam slova láska. Nedobrovoľne jej ubližoval čím ďalej tým krutejším spôsobom. Videl chradnúť jej vnútorného bojovníka a s jeho vyhasínajúcim ohňom stúpala nádej jeho ega. Keď už bola absolútne popolavá, vzdala sa sama. Až vtedy mu to prišlo ľúto. Ale nedokázal protestovať. Nechal ju odísť rozdrvenú na prach, ktorý sa ponáhľal poutierať.
Život
Len čo si vyčistil všetky zvyšky svojej dôstojnosti od jej prítomnosti, vrátil sa k svojmu očakávanému nalinajkovanému žitiu. Inšpirovaný jej túžbami urobil šťastným niekoho iného.
“Ty nie si taká osudová žena.”
“Prosím?”
“Ty to proste nie si. Možno by si chcela, ale nie si. Pre nikoho.”
* Príbehy sú liekom… Majú veľkú moc, nevyžadujú od nás aby sme niečo urobili, niekým sa stali, nejako sa správali – jednoducho si ich len vypočujeme. Príbehy obsahujú prostriedky na obnovu alebo zbovuzrodenie psychickej sily.”
Clarissa Pinkola Estés – Ženy, ktoré behali s vlkmi
