Tešila som sa na jesenné rána. Predstavovala som si ich trochu inak než ako lízajúce tridsaťročné hranice kulminácie. Ani som nepredpokladala, že strávim hodinu a pol ako škrečok na bežiacom páse, len aby ma neodvial vietor stokilometrovou rýchlosťou. Dážď mi nevadí, neznášam dáždniky, ale vadí mi, že ho moji známi musia utierať zo stien a odčerpávať z pivníc. A tie tony špiny, čo po ňom zostanú v uliciach, to nevyčistia ani ukričané prejavy negramotných politikov, ktorí sa odmlčali vo veciach podstatných, aby mohli dvíhať dane a ohýbať naše chrbty nad tým bordelom. Hľadáme vinníkov, objekty pomsty, nie riešenia, ako ja zakaždým, keď sa mi niečo nepodarí tak, ako by som chcela. Ale teraz by som chcela len rozprestrieť veľký dáždnik nad krajinou, aj keď moja plechovka v nesprávnom koši môže byť jednou z tých kvapiek, ktoré ho prederavia.
Pravda je taká, že sa príliš nestarám o veci podstatné. Ako politik asi. Sedím si na pníku a nechávam si píliť letokruhy pod sebou. Len tak ľahostajne pozerám, ako slnko vychádza a zapadá, ako moje prsty po obrazovke telefónu zhora dolu, stále dokola. Nič ma nerozruší, ani tam, ani tu, ani vo vnútri. Tam je už polčas rozpadu. Nechce sa mi vymýšľať nový kostým osobnosti, do ktorej by som sa zasa obliekla, taký, ktorý by stál za hromadné povšimnutie, lebo na tom mi záleží. Tráva je vždy zelenšia u suseda a ja asi zle hnojím a nezavlažujem, lebo moja hneď vyschne. Dodržiavať pitný režim nikdy nebola moja silná stránka.
Ale na jeseň popadajú listy, ako všetky moje plány zo začiatku roka, a ja so smutným pohľadom do zeme si budem pripomínať, že som sa zasa vykašľala na môj vnútorný herbár. Budem v nich šúchať nohami a počúvať ten šum vnútorných výčitiek, nenaplnených ambícií, nevyužitých šancí a neuposlúchnutých volaní. Pár ich vyhodím do vzduchu, nech si pripomeniem, ako sa rozpadli, skôr než ich definitívne pošliapem lacnými topánkami z čínskeho dovozu. Tými, čo spôsobili stredoeurópsku klimatickú katastrofu. Nevadí, že preháňam, na to sme tu všetci zvyknutí, bez toho nikoho nepočuť.
Keď budú ešte farebné koruny stromov, budem hľadať výhľady, ktoré by som si mohla odfotiť, aby som si za ne získala váš záujem a priazeň. Neviem, či to ešte pôjde bez filtra. V dnešnej prefiltrovanej realite by si to inak nikto nevšimol. Ako môj hlas, keď prehovorím a nikto ma nepočuje. Celý život sú okolo mňa všetci nonstop hluchí, toľko hendikepu na jednu bublinu, nespravodlivé. Dnes je všetko pod vodou, ako moje topiace sa sebavedomie, vypúšťa posledné bublinky, ale tie čerpadlá nestíhajú odsať to bahno z môjho trávnika.
Obujem si tenisky do rán bez slnka, zapadnutých večerov, nech sa môžem pretekať so svojimi myšlienkami, v ktorých si už málokedy niečo pekné predstavujem. Nič sa nikdy nenaplní, iba pohár mojej trpezlivosti, ktorý aj tak nechávam zmáčať všetky kúsky spravodlivosti. Ľahšie sa potom trhajú, v tejto atmosfére, kde málokomu už záleží na čestnosti, poctivosť sa obchádza skratkami a ja bežec na dlhé trate sa neviem prispôsobiť. Možno je to už veková zatrpknutosť, aj keď som stále ešte mladá, pred vrcholom svojej nielen športovej kariéry, svoje osobné maximá ešte len dobieham, dobehnem vôbec? A čo tu potom ostane okrem podrážky v blate a pár sekundách v reklamnom priestore, ktorý chce aj tak každý prepnúť?
Tešila som sa na jeseň, čakám na jej farby, kým mi vymaľujú výhľady, ktoré dokážem oceniť ja sama, bez validácie okolia. Niečo mi hovorí (bude to ten gutfeeling?), že si musím vymaľovať sama. Keď aj ďaleko nedovidím, aspoň to, kam dočiahnem svojím štetcom, farbami, ktoré si sama namiešam. Aj ten pace bude pomalší, kým v nohách naberiem istotu.
