Rituály všednosti, cyklicky sa opakujúce deň za dňom. Rozhádzaná posteľ, mokrý uterák a vlasy, nemiznúci prach, zožltnuté listy a suché kvetináče, nedotknuté potraviny, nedopité fľaše. Otupujem zmysly, zanedbávam intelekt. Zhasnem, zavriem, zamykám.
V hlave scrollujem mailovú schránku, vyhodnocujem, predvídam, analyzujem fakty, pripravujem argumenty, nacvičujem ofenzívu, žasnem. Racionalizujem absurdné, hlavne sa nepotknúť, nepochybyť, neklesnúť, neopustiť sa, nepoľaviť, nespomaliť, zblázniť sa.
Mám pocit, že v mojom byte žije niekto iný. Už niekoľko týždňov si podávame kľučku a ešte sme sa nestretli. Zdanlivé. Rohožka pred dverami posunutá o pár centimetrov vpravo. Leží na nej žuvačka, biela. Nežujem žuvačky, je v nich aspartam. Medzierka na kľúčovú dierku je vždy otočená smerom, ktorý si nepamätám. Páry topánok rozhádzané jedna cez druhú, na botníku časopis, ktorý nikto nečíta. Odostreté žalúzie, zatvorené okná – kde je zima? Paplón v rohu postele, nik sa podeň nevmestí, pokrčený inak. Zabudnutý pohár, vyparená voda. Prázdne taniere, plná chladnička – kde zostala pleseň? Nedopitá fľaša je zrazu prázdna, chýba pohár od vína. Žiadne črepy, zbytočné pátranie. Stratené ponožky na miestach, kam nepatria, krémy otočené etiketou nahor. Zaschnutá pasta vo farbe, ktorú nepoužívam, prebudí vo mne úzkosť. Vystrašené pohľady za každý roh, dvere, tlačím sa chrbtom k stene, čakám nečakané útoky.
Ráno ma víta známym obrazom, zavesená na žiarovke sleduje, ako sa postavím. K novému dňu. Očakáva zlyhanie, väčšinou ju nesklamem. Zatváram oči, ponáhľam sa, utekám. Zhasnem, zavriem, zamykám. Mám ju vo vreckách, v taške, v myšlienkach, v hlave, drží ma za ruku, celý deň hladká ma po prstoch, nechce ma opustiť. Chvíľami vyprchá, vráti sa domov, čaká ma. Medzi bielymi stenami, útočí a ja sa vzdávam, odovzdávam.
S tmou ma objíma, stíska ma a dusí, nedá sa nadýchnuť. Zbláznim sa.
