V lese

Keby bol strach merateľnou veličinou v extrémnych disciplínach, isto sa mi ujde jeden zo stupienkov víťazov, zrejme ten najvyšší. Strach je moja pravá ruka, nezáleží na farbe odvážnych rukavičiek ani prúde vody zmiešanej so saponátom. Verný spoločník poznačí všetko, čoho sa dotknem. Heroické výkony, panická úzkosť, rozpačité rána, popolnočné priznania, úteky pred realitou, straty pudu sebazáchovy, masochistické pochybovanie a latentná nedôvera. Najväčší horor môjho života. Málokedy získa odvaha Oscara v ktorejkoľvek zo súťažných kategórií.

Hovorí sa, že kto sa bojí, nemal by chodiť do lesa, ale ja som nepoučiteľná. Asi je to istá forma terapie. Herecké hodiny pre chuderku odvahu.

Milujem to tam. Vyberám slúchadlá z uší a úzkostlivo sa snažím identifikovať každý šum a praskanie konárikov pod nohami, aby som bola pripravená na náhodné stretnutie s medveďom, diviakom a úchylákom. Neustále vizuálne mapovanie terénu pripomínajúce obsedantno-kompulzívnu poruchu je mojou formou prevencie. Lebo všetci čakajú len na mňa. Aby ma mohli roztrhať, rozryť, povláčiť v blate, obúchať o strom, znásilniť a zakillovať. Bez štipky irónie to tam aj tak milujem.

Raz darmo, som Bambi. Pardon, Birdoe.

***

If the fear was a measurable value in extreme disciplines, I would be winning first place for myself all of the time. Fear is my right hand, it doesn´t matter what kind of gloves I put on to hide it nore the purity of water I pour on it with desire to wash the fear away. Loyal fellow leaves marks on everything I touch. Heroic performances, panic attacks, sheepish mornings, after midnight confessions, running out of reality, loosing of self-preservation, masochistic insecurity and latent distrust. The biggest horror of my life. Courage barely wins Oscar against fear in any kind of competition.

It is said, that the one who´s scared, should not go to the woods, but I´m inteachable. It is probably just some kind of a therapy. Acting classes for poor courage.

I love it there. I always take out my earphones and I´m listening very anxiously all the noises around. I´m trying to identify all the sounds, every rustle, cracking of the benches under the feet, so I would be ready for accidental meeting with bear, wild pig or deviant. My form of prevention is also consistent maping of the surrounding, which looks like I was suffering obsessive compulsive disorder. Because all these creatures are doing nothing all days, just waiting  for me. So they can rip me, scratch me, cart me around in the dirt, rub me against a tree, rape me and kill me. Without any smell of sarcasm – I´m loving it in the woods anyway.

I´m just a Bambi deer. Oh sorry, Birdoe girl.

 

Be first to comment

9 + fourteen =