Do Buku s láskou

Pomýlila som si terminál. Klasika. Postavila som sa do rady na check-in a okamžite identifikujem krajinu príchodu. Ešte som len na letisku a už vidím rumunský fashion style. DoGabana. Netrvá to dlho a jedna sa mi prihovorí – po rumunsky, samozrejme. Vravím, že nerozumiem, tak sa obráti na DoGabanu predomnou. Zisťujem, že sú to vlastne Ukrajinky. Východný blok so slovenským vidiekom sa nezaprie ani v Rakúsku.

Pomaly sa stáva zvykom, že letecké linky neatraktívnych mien poskytujú oveľa lepší servis ako nafúkaný Austrian či AirBerlin. Miesto pár zošúverených sušienok v poloprázdnom balíčku podávajú menu s tromi chodmi – omeleta, jogurt a pečivo s maslom a džemom. Tam, kde ja už po omelete nevládzem, Rumunky poctivo dojedajú zvyšky jogurtu. Aj tak vyzerajú.

Zhora vyzerá Rumunsko romanticky. Divoké kopce ešte poprášené snehom. Členitá krajina, len občas znervózniem, keď sa mi zdá, že pilot zabúda púšťať motor a mýli si Boeing s vetroňom. Pristávame a ja cítim ťažké voňavky mojej babky. Je tu nenormálne teplo. Potím sa a nemám dezodorant, lebo hlavne, že mám rúžik. Môžem si ním teraz namaľovať pazuchy. Tu má rúžik každá a neváha ho použiť. Ja som skôr typ váhavý. Na výpadovke z letiska vidím prvú rumunskú štetku. Lacnú. Tú drahšiu som videla už v lietadle. Skoro ako u nás.

Welcome in BUKU
Po príchode do prezidentského apartmánu zisťujem, že môj frajer je vlastne asi rumunský alipaša a ja sa sem asi sťahujem. Je tu krasotinkovo. Z bepečnostných dôvodov som nezachytila žiadny kút jeho rezidencie, ale Ceaușescu by bol naňho hrdý. Ja som hrdá najmä na to, že tu nie sú šváby, ale vraj treba počkať do leta. Ja nečakám a vyrážam do ulíc, keďže Rumuni si buď vážia svoj voľný čas alebo si nevážia turistov, lebo všetky turistické inštitúcie zatvárajú poctivo pred skončením pracovnej doby.

obrázok2

Roztopím sa skôr ako mätová zmrzlina z parku na ceste do Paláca Parlamentu. Snažím sa zachytiť toto architektonické monštrum do hľadáčika fotoaparátu, ale zachráni ma až panoráma. Načo to bolo dobré si musím ešte doštudovať z histórie, ale tak trochu tuším, že v tom bude niečie ego a inak nič. Navonok veľmi pôsobivé, dnu sa však nedostanem, lebo som si zabudla ID kartu v alipašovej rezidencii. No čo, tak sa idem aspoň bez výčitiek opiť. Centrum Buku je také zmrštené Staré Mesto, s dvojnásobným počtom podnikov a trojnásobným temperamentom. Sadám si na jedno ružové s bruschettou a čakám na pána workoholika. Keď príde, decentne ma pripije a ja si predstavím, že by som tu možno asi aj zostala. V tento večer určite.

obrázok

Krajinou divokou
Po primeranom litri vína s akurátnou opicou vyrážame do divočiny. Lúčime sa s Bukurešťou v rumunských Čičmanoch a cestou rozmýšľame, ako sa Rumuni vošli do tých mikro rozprávkových domčekov a či neboli v minulosti trpaslíkmi. Ako vždy máme časový sklz. Kto už s nami cestoval veľmi dobre vie, dá sa na to zvyknúť, ak ste trpezlivá povaha. Ja som, mega. Keď dorazíme k zámku Peleš, je už zavretý. Uspokojíme sa s fotogenickým exteriérom a tých 160 komnát si pozrieme niekedy nabudúce, lebo pravdepodobne by sme to s naším tempom aj tak nestihli. Niektorí dúfajú, že si tento zážitok vynahradia gastronómiou v podobe medvedieho mäsa, ale nie je nám dopriate. Tak si doprajeme aspoň domácu pálenku. Zaspomíname si na grizlyho z Renevanta a zaspávame v perinách po prababke prababky domácej pani. Trochu morbídne, ale spí sa v tom dobre.

obrázok3

Smelé turistické plány ničí bez milosti počasie. Šance na stret s medveďom sa zmenšujú, čím sa zvyšuje moja odvaha v prostorekosti, rastú však aj obavy o nedostatočný počet zážitkov. Zaháňame ich nebojácnou jazdou po rumunských serpentínach, žalúdky dostávajú zabrať, zdá sa, že pálenka sa ešte nestihla aklimatizovať do žíl. Príroda je surová, chladná, cítim sa ako v knihe Búrlivé výšiny, ktorú som nikdy nečítala. Ale pani Bronteová videla asi to, čo ja teraz. Tri kusy túlavých psov pripomínajúcich divé vlky. Skamošili sme sa zašušťaním igelitky a vôňou pražskej šunky.

obrázok4

Vlad
Keď sa povie Rumunsko, málokto si nespomenie na legendárneho lorda Draculu a divoké kopce Transylvánie. Sčítaní vedia, že Draculov príbeh je trochu iný ako z melódií muzikálu, naďalej však zostáva krvavou upútavkou pre turistov. Hrad Bran, ktorý je považovaný za jeho domov, je pre mňa zatiaľ najväčším rumunským sklamaním. Malebný domček na hradnom brale, v ktorom sa môžete utlačiť na smrť so stovkami turistov. Stratil svoje čaro hneď ako sa o mňa obtrel neznámy spotený Rumun. Nie som na masové akcie s nedostatkom kyslíka.

Naše krajiny majú mnoho spoločného, miestami som mala pocit, že cestujem slovenskou dedinou. Len u nás je to menší gýč.

Nekupujem magnetky a neposielam pohľadnice. Veľmi dobre viem, že sa sem ešte párkrát vrátim.

Be first to comment

5 + 13 =