Väčšinu mojich dní obaľuje samota. Objíma ma hneď ráno v perinách, sprevádza ma lenivými pohybmi po byte, vyčítavo na mňa pozerá z taniera, keď zasa ako vždy neodhadnem množstvo a porciu. Skepticky ma sleduje, keď tancujem nahá po byte na optimistické pesničky, odpútava moju pozornosť, keď sa snažím venovať písmenká a myšlienky niekomu hmotnému. Večer čo večer sa jej rezignovane odovzdávam, aby ma zase mohla víťazoslávne pohladiť po spánkoch a tuho postískať.
Nezaujíma ma, čo by za to iní dali, rovnako ako iných nezaujíma, čo by som ja dala za niečo iné. Je to ľudské klišé, prahnúť po niečom, čo nám chýba, čo sme si odopreli, čo nám vzali. Ale mne nechýba vaša spoločnosť. Ten zhlúčik nereálnych obrázkov, scén a slov, ktoré ste si vytvorili, aby ste mali zo seba lepší pocit. Vnútri sa aj tak roztekáte pod náporom výčitiek z honby za životom, ktorý v skutočnosti neexistuje a nikdy existovať nebude. Autentickosť je zahrabaná na smetisku nezáujmu, kto by si špinil ruky jej hľadaním. A predsa sa hrabem, keď si spomeniem, keď mám čas. Potom všetkým, prirodzene, smrdím. Naivitou.
Chýba mi pozornosť. Iná forma blízkosti. Bezhraničná láska. Podrobujem sa osobnému výskumu v snahe definovať vlastné deficity.
Blízkosť, pozornosť, láska.
Teplo, vône, výhľady.
Hĺbka, úprimnosť, čistota.
Praktizujem novú formu meditácie, úplne odlišnú od tej, čo nájdete na Netflixe. Nepozorujem svoje myšlienky, dávam im priestor, tvarujem z nich alternatívy skutočností, ktoré sa nikdy nestanú. Kreujem scenáre situácií a rozvíjam všetky možnosti, ako by sa mohli odohrať. Rozmýšľam za druhých, nepotrebujem ich odpovede ani skutky. Všetky poznám, som na ne pripravená, najviac na tie najhoršie, s dobrými už ani nepočítam. Tvorím detaily, ktoré nie sú, prežívam emócie, ktoré nik neopätuje, žijem život, o ktorom nik nevie.
Chýba duša, chýba vášeň, chýba vôľa, sila, odvaha. Pamätám si ešte vône, občas ma v nose pošteklí spomienka, obraz sa zvizualizuje. Sama sebe si chýbam. Žijem s niekým cudzím, v niekom cudzom, obalená v chladnom skafandri, nedokážem prijímať žiadne signály, spojenie je prerušené. Nevolám o pomoc, Houston, nespájam sa, netuším kto si, s najväčšou pravdebodobnosťou ani neexistuješ. Ako by si ma mohla zachrániť?
Tik-tok, tik-tok. Dni plynú vo mne, ako časovaná bomba, zlievajú sa do jednej nesúmernej machule, nerozoznávam systém čiar, ktorými som ju nakreslila.
Viete ako je mi smutno? Strašne. Tik-tok. Bum.
