Dva týždne a nejaké drobné, úplne som vystrašená. Je to horšie ako štátnice, bojím sa, že vyhorím po desiatich kilometroch a nedobehnem ani do cieľa. Taká hanba, taký fail. Moja hlava je úplne mimo, neverí nabehaným kilometrom v nohách. Asi by som mala začať urýchlene meditovať. Aspoň dve minúty denne.
Na začiatku som bola vystrelená ako po troch tabletkách extázy. Zodpovednosť ma prenasledovala na každom kilometri, dýchala mi na krk pri každej túžbe zastaviť. Fatálnu disharmóniu môjho tela a hlavy však spôsobuje fakt, že si sama pred sebou nedokážem ujasniť, komu sa chcem vlastne za svoje výsledky zodpovedať. Spojenie “dosť dobré” je zhubným nádorom mojej sebadôvery celý život, tri týždne meditácie ho sotva pokoria.
Naložila som si statočne. Bojovník s chorými ambíciami. Keďže som náročná, pracujem s kombináciou dvoch tréningových plánov. Jednotlivé behy si vyberám spontánne, víťazom sa stáva vždy ten náročnejší. Nie som predsa bábovka. To je také moje, pokúšať hranice tolerancie svojho tela. Sama som prekvapená, ako dobre mi ide. S výnimkou intervalového behu, ten z duše nenávidím. Mám chuť vrátiť sa zduto domov po druhej sérii, ale hanba by kruto fackala moje ego na spiatočnej ceste.
Akýkoľvek výpadok tréningu ma posúva na samý začiatok, disciplína si leňoší ráno v perinách spolu s mojou hnilou vôľou. Ešte aj víkend na horách sa vysmial môjmu pevnému režimu. Tých pár kilometrov, čo som sa túlala liptovskými kopcami, bol smiešnou alternatívou prísneho harmonogramu. Viac som sa obzerala ako prekladala nožičkami, briežok-nebriežok. Stačia štyri povoľnejšie dni a akýkoľvek tréning moja nakazená hlava vyhodnotí ako zbytočný. Niekedy aj 15 minút stojím naobliekaná pred zrkadlom a dopredu rozmýšľam, či uzavrieť tento pokus ako neúspešný. Mne keby sa mozog zastavil aspoň občas na pár minút, tak už behám maratóny.
Málo, slabo, pomaly. Traja nezlomní kamaráti, ktorí uspokojujú moje masochistické chúťky. Ja by som mohla štartovať ako raketa a prekonávať rýchlosť svetla a stále by to nebolo “dosť dobré”. Nazvime to chronická “ambičná porucha”, moje cieľavedomie je bez hraníc ako Schengen pred prílivom utečencov. Ťažko sa s tým žije, ešte ťažšie behá.
Ale bojujem. Vybojujem si minimálne cieľovú rovinku.
Two weeks and something, I’m completely scared. It´s worse than final exams. I´m scared that I will have burnout after 10 kilometres and I won’t be able even to cross the finish line. Such a shame, such a fail. My head is somewhere else. I don’t believe in power of achieved kilometres. I think I should start to meditate immediately. At least two minutes a day.
At the beginning I was full of verve, as I have used three pills of ecstasy. Responsibility followed each of my kilometer, it was breathing down my neck every time I wanted to stop. But the fatal disharmony of my body and head is caused by the fact, that I cannot explain even in front of myself, to whom am I trying to prove something and who is going to judge my results. The phrase “good enough” is a malignance of my confidence and three weeks of meditation can hardly blow it away.
I have put really large amount on my shoulders. Fighter with sick ambitions. Since I´m very demanding with myself, I operate with combination of two training plans. I pick up every training spontaneously, the harder the better. I´m not a pasty. Tempting the limits of my body, that is so me like. I´m very surprised, how good am I performing. There is just one exception – fartlek training, I hate it. I always want to return home after second serie, but the shame would slap my ego in very cruel way.
Every time I miss any training, I´m coming back to the beginning of it all. My discipline is lazing in duvets together with my miserable will. Even the weekend I spent in mountains was a big waste of opportunities. My few kilometres of wandering in the mountains, was very lame alternative of my strict routine. It was more about sightseeing than running. Four days of doing nothing and any following training is evaluated by my mind as a waste of time. Sometimes I´m standing in front of the mirror, fully dressed and thinking, whether it is really the best idea to go out and run. You know what I´m talking about, we all have been there. If my brain stopped working just for few minutes sometimes, I think I would be already running marathons.
Too little, too weak, too slow. Three best friends, who satisfy my masochistic needs. Even if I had a start as a space rocket and I was quicker than a speed of light, it would still not be “enough”. Lets call it chronical ambition disease, my resolution is without the borders as Schengen before migration crisis. It is hard to live with it and even harder to run with it.
But I´m fighting. I will fight to see the finish line at least.
