Predtým, ako ma zachváti cestovná horúčka a strach definitívne ochromí moje polopatisticky naivné vnímanie reality sa potrebujem, musím a chcem na chvíľu pozastaviť. Pred tromi rokmi v tento deň sa totiž vo virtuálnych databázach ocitlo FTP tohto láskavého blogu. Životné jubileum, akého sa žiadna z mojich doterajších blogových platforiem aktívne nedožila.
Od malička si predstavujem, ako sa raz naučím hrať na klavír, miesto hudobných klávesov majú však moje brušká prstov dlhodobý pomer s počítačovou klávesnicou. Aj keď rozprávam veľa, v realite toho mnoho nepoviem, ak nerátame zvukovú vatu plnú slov, ktorými vypĺňam trápne chvíle ticha a vlastné neistoty. Okrem hlavy plnej lupín mám aj nekonečné množstvo myšlienok, ktoré podrobujem vyčerpávajúcim analýzam. Vo svojej podstate som hanblivý introvert, ale mentálny exhibicionista. Taká hlava plná kontrastov musí svoje veselé, smutné, cynické, ironické, vymyslené a niekedy aj príliš úprimné dojmy občas vyventilovať na nejakej myšlienkovej nástenke.
Na blog.sme.sk začínal asi každý, ani mňa táto éra, kedy sa z blogerov formovali budúci novinári, neminula. Moje texty boli však prudko subjektívne, prepchaté metaforami a poznačené naivnými a nenaplnenými predstavami o úprimnej láske. Dnes už mi je smiešno, keď po sebe čítam tie výlevy čistej duše, ale vtedy mi veru do úsmevu nebolo. Trochu je mi ľúto tej duše pošpinenej, ale taký je život. Chvíľu som bola aj sladkokyslá cynička s hrošou kožou, skryť sa pred matrixom medzi riadkami mi však nikdy nešlo. A tak som si vymyslela vlastnú doménu pod srnčo-vtáčím pseudonymom bird – doe.
A tu som. Pod parôžkami miesto vtáčích krídel si už tretí rok triedim myšlienky, motivujem ambície, zaháňam komplexy a vypúšťam kreativitu. Niekedy som ako chlpatá deka, z ktorej sa ťažkopádne vytriasajú články miesto prachu a pravidelná periodicita je pre mňa neznámy pojem. Kontent marketéri by ma asi tiež nevedeli vopchať do tematickej škatuľky. Občas ma dobehnú slová mojej bývalej šéfky, že som “všade a nikde” a prepadne ma úzkosť, ale ja viem, že aj keď sa v tomto svete stále hľadám, kompas mám správny.
Aj po troch rokoch si na seba rada kliknem a verím, že nie som sama, inak mám systémovú chybu v google analytics. Som vďačná za každého spokojného čitateľa, aj toho, čo prišiel len stalkovať a vykukávať obrázky – každá skúsenosť nás obohacuje. Aj ja ešte zbieram svoje malé centovky po troškách a snažím sa ich transformovať do slov.
Som bežec na dlhé trate a hoci tento občas cezpoľný beh dáva môjmu orientačnému nezmyslu zabrať, hýbať sa neprestanem. Niektoré cesty nemajú cieľ. Život totiž nie sú preteky.
Ďakujem vám za doterajšiu trpezlivosť a priazeň a verím, že sa čítame naďalej.
R
PS. Ak máte moje písmenká radi, môžete spraviť radosť aj mne – ak mi venujete pár klikov a zahlasujete za mňa v súťaži Bloger roka tu: https://blogerroka.sk/2017/birdoe/. Po zadaní e-mailovej adresy vám príde potvrdzovací mail (pozrite aj priečinok SPAM) a po kliknutí na link v tele mailu mi celkom určite spravíte krajší deň. Ďakujem.
