One night in Milan

Obšúchané podrážky a taška plná vizitiek spoločne plakali za mäkkou stoličkou a pár kvapkami alkoholu. Názov hotela sa jej zdal povedomý už keď si prezerala referencie, nemohla si však spomenúť, čo jej okrem mena hlavnej hrdinky oľúbeného tínedžerského seriálu pripomína. Staré známe monumenty, stredomorské okenice, identický dopravný chaos reprezentujúci každú ulicu. Deja-vu, komu by to napadlo.

Spomienky vzpierajúce sa zákonom času a stále príliš čerstvé fotografie z moderného analógu tváriace sa historicky. Miesto už bolo obsadené, akvárium rozbité, majiteľ bez niekdajšieho vtipu. Snaha opiť ju pri odchode limončelom chránila česť vtedajšej momentky. Akvárium s homármi plávalo hore nohami na dne rozumných vysvetlení, pretože bolo také moderné báť sa lásky a šetriť slovami mám ťa rád. Deja-vu, kto by to bol povedal.

Kráčala po tej ulici s otvorenými ústami, šialené úsmevy striedal pohľad zastretý slzami. Filmový hrdina interných spomienok zrazu po jej boku, imaginárne čierno-biely, sprevádzal ju cestou za vytúženým heinekenom. Kontrola totožnosti Osemnásteho Septembra odhalila rovnakú numerológiu dátumov a jeden trojročný album príliš horký spomienkami na míňanie dát v zahraničí. Deja-vu, žabožrútsky pištiace do spánkov, výsmech alter ega útočiaceho na podkolenné jamky.

Bezmocná snaha zastaviť čas, vychutnať retrospektívne precitnutie, pomenovať ten pocit, skrútiť ten citový vankúšik do klbka, polámať mu kosti na prach a pochovať do stratena v minulosti. Ale ruky miesto toho svrbeli, myseľ bláznivo premietala digitálne obrázky, strach prenasledoval srdce úzkostlivými výstrahami premeškaných momentov ako bol tento. Zachrániť pár sekúnd, zhmotniť predstavu v okamih pravdy, uzavrieť interný thriller romantickou drámou. A nechať ísť. Opustiť, odpustiť.

“Nejsi ženou vobnošenou.” Ani ne. Už ani ne.

Be first to comment

13 + 15 =