Bola už tma a cestou ma sprevádzali svetielka. Všelijaké rôzne, okrem mojich vlastných. Vypálili sa náhle, neprišlo žiadne varovanie, na ktoré by som si mohla pripraviť adekvátnu reakciu. Možno sa už nevedeli pozerať na moju cestu, na tú mizériu ktorou sa brodím, na to, kam smerujem. Zhasli mi, zhasli za mňa, asi nech si uvedomím krehkosť okamihov, na ktorých staviam svoje šťastie, alebo aspoň to, ako to volám. Zhasli vo mne. Na chvíľu som si spomenula, že vlastne blikali už predtým, ale vytesnila som to z pamäte, ako všetko nepríjemné, čo sa ma pokúsi poštekliť záchranou. Išla som ďalej sama po tme, v ohrození života, takom inom ako smrť samotná. Ale nikto okrem mňa sa nebál. A to bol horor.
Zo školy som sa musela vždy ponáhlať domov, aby sa mama nehnevala. Aby sa ma nepýtala otravné otázky, prečo som nestihla autobus. Do kukurice ich chodilo málo. Kde som sa túlala, s kým som bola a prečo idem neskoro. To bol jej horor, lebo sa o mňa asi bála. Ale ja som išla len inou cestou, prechádzala som sa ulicami vo vlastných príbehoch a stratila pojem o čase. Ale kto by mi to veril? Kto mi to uverí teraz?
Netrpezlivo výratané príklady, všetky boli zle, mala som v hlave niečo celkom iné ako logické slovné úlohy z matematiky a fyzikálne zákony. Niekto by povedal, že nič. Otec sa bál, že keď sa nebudem poriadne učiť, nečaká ma pekná budúcnosť. To bol jeho horor, asi chcel pre mňa to najlepšie. A ja som sa bála, že ho sklamem. Aj som ho asi sklamala, keď som zmaturovala z chémie a biológie a neprihlásila sa na medicínu.
A tak celkovo som asi zatiaľ jedno veľké sklamanie.
Boli dni, kedy sa dalo utiecť. Robila som to často, niekedy som si ani nedokončila úlohy, lebo by mi praskla hlava. Vzala som korčule a na kolieskach sa mi pred očami odohrával celý svet, úplne iný od toho, v ktorom som žila, v ktorom žijeme dnes. Nekonečné príbehy vyladené do najmenších detailov, presne podľa scenára. Všetko, čo si žiadalo riešenie, vyriešila moja fantázia. V tých príbehoch sa plnili sny, zdolávali prekážky, hojili rany, ktoré bolo treba vyliečiť. Príbehy, ktoré mi pomohli prežiť deň, imaginárni priatelia, ktorí zastreli samotu.
(Jeden moj ex si z toho zvykol neskôr robiť srandu. Taká je daň, keď sa niekomu príliš otvoríte. Viem, že to nemyslel zle, ale vždy ma to ranilo, ako milión ďalších vecí potom.)
V tých príbehoch som bola tou, ktorou som potrebovala byť, tam bola moja odvaha, miesto, kde som si verila. Tam a zároveň kdekoľvek, v mojej hlave. Jazdila som hore a dolu, tam a späť, niekoľko hodín na tej istej ceste, až kým nezašlo slnko. Nič nebolo nemožné.
Ale realita je nekompromisná. Prinútila ma “vyrásť”. Realita sú málokrát moje predstavy, skoro nikdy. Svet je iný, ako by som ho chcela vidieť. Ľudia sa správajú inak, ako očakáva moja dôverčivosť. Niektoré rany neviem vyliečiť a s niektorými snami si sama neporadím. Zrazu je toľko vecí nemožných a ja už to asi neunesiem. Všetka tá skutočnosť spravila mi v hlave absolútny neporiadok. V tejto realite ma nič nedokáže uspokojiť, každý pekný okamih prekryje nejaká sračka.
Badám veľmi sofistikované pokusy, niektoré vskutku hodné uspokojenia. Ale ja odrážam útoky, ohŕňam nos nad všetkým, čo je pozemské. Môj svet sa rozbil na malé čiastočky, okom neviditeľné nanočastice. Občas nejakú zahliadnem tým zrakom, ktorý rozumie. Vtedy ma zaleje horúco, cítim, že to ešte nie je márne, že domov je tu, nie fyzický, to by ste nepochopili. Ale je to ako hladať štvorlístok v bažinách. Mne nevadí, že sa zašpiním, len sa bojím, že štvorlístky rastú už len v mojej naivnej hlave.
Ničomu už nedôverujem, všetky prísluby sú cestou na Mesiac v horiacej rakete. Vyliala som sa za hranice mojich možností a nikto nepostavil hrádzu. Žiadne vrecia s pieskom, nič. Nerozprávam, nepíšem, nedotýkam sa. Existujem tak, aby si ma nikto nevšimol. Hltá ma ničota vo svojej nekonečnosti, zaživa miznem z tohto povrchu a nikto, skutočne nikto ma nehľadá. Možno by ma niekto hľadal keby a ak. Ale nie je žiadne keby, nie je ani ak. Je len tu a teraz.
Sedím na gauči, večer čo večer vymýšľam príbehy a žiadny z nich sa nestane. Niekto to volá lenivosť, niekto dokonca prokrastinácia. Ja to volám nedostatok odvahy. Čakám na deň, kedy ju v sebe pozbieram.
Každý americký horor nakoniec skončí dobre. Ale čo ten môj? Pochybujem.
