Demotivácia žitia

FullSizeRender

Posledné dni môjho bytia sú naplnené nedobrovoľnou lenivosťou. Úsilie, s ktorým sa snažím dokopať k elementárnym výkonom priemerného šimpanza, je enormné. Stojí ma to nekonečné minúty myšlienok a večne sa krútiace koliesko pri načítavaní aplikácií rôzneho druhu. Nič mi neujde, životy všetkých sledujem v sekundových sekvenciách a ten môj sa vlečie uväznený v pocitoch priemernosti. V hlave mám dlhý zoznam dobrovoľných úloh, ktoré čakajú na svoj “check-done”, ale nie som schopná zhmotniť v realitu ani tú najbanálnejšiu existenčnú z nich.

V istom momente v mojom organizme muselo dôjsť k prerušeniu spojenia medzi mentálnym vyhodnocovaním a následnou akciou. Táto symbióza sa nekoná – v hlave mám uväznenú analytickú encyklopédiu myšlienok všetkého druhu, ktorej signály ma podprahovo a nepríjemne znepokojujú, ale vôla zostáva nevypočutá orgánmi činnými v reálnom živote. Lovím v pamäti, kedy ma naposledy zaskočila takáto nemožnosť mojej existencie, ale nespomínam si.

Prakticky ochrnutá

Možno je to súčasť vzbury môjho zakomplexovaného myslenia. Apatia ma neobchádza v žiadnom smere. Všetko je mi ľahostajné, ku všetkému mám laxný prístup. Vypestovala som si zvyk na pohodlnosť, výhovorky a tri bodky bez pokračovania. Nerobím nič. Dokážem preležať hodinu bez pohybu vyhodnocovaním, ktorou aktivitou preruším nečinnosť a dám nasledujúcim minútam svojho života zmysel. Niekedy na to neprídem a tak stále ležím. Ležím a čas uteká a ja vlastne zomieram. Dobrovoľne bezčinne, s výčitkami svedomia a ochrnutým telom. Peklo.

V hlave mi to funguje lepšie ako predaj rýchloobrátkového tovaru počas výpredajov. Všetko mám premyslené, zoznam činností a to-do listov, pracovných postupov a variánt riešení na situácie, ktoré asi nikdy nenastanú. Monológy rozhovorov, ktoré sa nikdy neuskutočnia, obrázky udalostí, ktoré sa nikdy neudejú. Všetko sa mi hromadí v mozgu a mňa ani nebolí hlava. Podvedome si kondenzujem v hlave smútok, ktorým sa nechám častokrát zlomiť a ľutujem sa, že nedokážem uskutočniť všetky plány v mojej hlave. Moje myšlienky sú motýľmi v skafandri, v ktorom dobrovoľne nasilu nosím svoje telo.

S ťažkosťou píšem tieto riadky, znásilňujem písmenká v pracovných emailoch, nedobrovoľne odpisujem na posledné výzvy svojich priateľov. Som taká apatická, že sa premáham zdvihnúť telefón a spájať slovíčka do viet s jednoduchými odpoveďami. O nikoho sa nezaujímam a so sebapoľutovaním konštatujem, že nikto sa nezaujíma ani o mňa. O moju pomalú agóniu zamotanú do paplónov v miestnosti so žiarovkou, v ktorej som už dávno mala upravovať fotky z dobrodružných ciest a písať novely o vymyslených ľuďoch inšpirované skutočnosťou. Nič sa nedeje.

Nekonečné kilometre

Väčšinu dňa pohlcuje tma. Výhovorky o strachu ma každé ráno a večer úspešne presviedčajú o oprávnenosti rozhodnutia zostať v perinách o čosi dlhšie. Každú nedeľu sa mentálne pripravujem na tréningy, plná očakávania a strachu z nesplnenia cieľov, pomalého tempa a vysokých tepov. Nebyť mojej trpezlivej trénerky, reagujúcej na všetky moje pochybnosti motivačnými slovami, ktorým sa nedá oponovať, asi sa nepohnem. Rána odkladám na večer, večer odkladám na ráno. Na všetko mám mocnú výhovorku.

Keď sa mi predsalen podarí oklamať myseľ a vybehnem skôr ako sa môj mozog stihne spamätať, nastáva ďalší druh mentálnej šikany. Každý kúsok môjho tela je ako vrece piesku, do ktorého sa záhadným spôsobom ďalším krokom presýpa vyššia gramáž. Mám ťažké nohy, ruky, všetko sa natriasa inak, ako som zvyknutá, všetko mi bráni v ľahkosti, všetko ma znervózňuje. Zavadzajú mi vlasy, dráždia ma rukavice, tlačia ma slúchadlá. Neviem sa zhlboka nadýchnuť, nedokážem zužitkovať kyslík, rozdistribuovať ho do buniek a premeniť na energiu. Funím a plačem, cítim ako mi tŕpnu prsty, zasa majú tú mŕtvolnú farbu a ja strácam cit v končekoch prstov. Nervozitu strieda panika, plač hystéria.

Keď prídem domov ozve sa vo mne prísny vnútorný kritik s vlnou výčitiek o pomalom tempe a v lepšom prípade nedostatočným potenciálom. V tom horšom to môžem s týmto športom, a vôbec celou svojou snahou, rovno zabaliť. Spokojných dní je málo, menej ako denného svetla.

Nedobrovoľná budúcnosť

Mám strach z každého nového dňa, nemám rada pondelky ani piatky, víkendy sú pekné iba v pondelky lebo sú nedosiahnuteľne ďaleko. Čím bližšie som k možnosti využiť svoj voľný čas, tým väčšia panika sa ma zmocňuje. Obavy z toho, že budem príliš neefektívna, osamelá, domýšľavá, nekreatívna alebo premeškám príležitosť, ma paralyzujú riešiť situáciu ďalšou nečinnosťou. Život mi nedáva zmysel, neviem nájsť miesto v tejto dimenzii a úpenlivo čakám, kým z tohto zúboženého stavu vytriezviem. Táto nekonečná opica mi sedí na ramene tak vytrvalo, že šance na zlom rapídne narastajú každým dňom.

Na záver by malo prísť pár povzbudivých fráz, ale neviem ich vyhľadať v mojom motivačnom slovníku – záhadne sa vyparil s mojou dobrou náladou. Keďže sa však cibrím v pretvárke každý deň, moju životnú dezilúziu si celkom určite nevšimnete. Všetko raz pominie. Len ja zúfalo dúfam, že úplne všetko nie. Že niektoré kúsky sa nestrácajú, ale zostanú navždy.

IMG_4506

 

Mávam poruchy sústredenia, slabú pamäť a vôbec nestojím nohami na zemi.

Be first to comment

fifteen + 9 =