Pochybnosti

Untitled design

Do môjho hektického bytia sa vkráda koncoročná letargia. Strácam dynamiku, môj mozog sa unaví príliš rýchlo, apaticky začínam vypĺňať čas bezduchými pohľadmi do prázdna či skrolovaním obrázkov z internetu. V plnom vedomí vyčerpávam minúty svojho života a zapĺňam ich ničotou bez spomienok, absolútne neefektívnou nečinnosťou. Neregistrujem výčitky svedomia, cítim, že je zbytočné zaoberať sa týmto plytvaním mentálneho kapitálu. Mám ho ešte? Pochybujem.

Nechávam sa rozkrádať po kúskoch. Nesmelo a opatrne odkrajujem svoje časti a nechávam ich položené na známych miestach ako návnady bez pasce. Pozorujem ako miznú, ako si ich cudzie ruky zohrievajú vo vreckách, ako ich skúmajú neveriace oči, hlúpe hlavy spochybňujú ich pravosť, ako ich ničia tí, čo sa najviac boja sami seba, ako ich nedotknuteľní prehlasujú za svoje. Moje dobrovoľné príspevky pre všetkých, ktorí zabudli na všetko okrem seba. Moje naivné pripomienky ľudskosti a empatie zostávajú vysmiate a ignorované. Počiatok predapokalyptického bytia mojej duše v nehostinných podmienkach.

Dochádza mi viac ako energia, dochádza mi kyslík a ja sa už zo strachu nenadychujem. Telom mi prestala prúdiť nádej, interní kuriéri nedoručujú do ohrozených polôh, prípadné omeškanie je však fatálne. Dusí ma túžba po spravodlivosti. Budím sa zo sna o kolektívnych cieľoch a pozitívnych prístupoch a lapám po pochopení okamžite po prebudení. Neprichádza. Miesto toho narážam na mantinely všetkých nemožných sveta a pozerám sa na žoviálne teátro na zalepenie očí. Veľké veci a malé činy sužujú moje očakávania.

Neľahká doba masíruje moju trpezlivosť už niekoľko týždňov, netrpezliví vreštia ako opice, ktorým vypalujú prales. Sloboda jednotlivca končí tam, kde začína sloboda iného – smejem sa v kŕči a revem pritom zúfalo do osoplených vreckoviek. Hnev strieda apatia, apatiu húževnatosť, húževnatosť vyčerpanie. Bojím sa konca, bojím sa začiatku. Hľadám a hádam, ako sa nestratiť, ako sa vrátiť sama sebe, čo je autentické, čo je predstava a kde sa idealizuje. Vyzliekam sa zo zatvrdnutých nánosov cynizmu, už dávno nie som zocelená, sceľujem sa v krehkosti.

Priveľká zraniteľnosť nahromadila sa v mojom tele. Vonkajšie okolnosti vnímam s citlivou úzkosťou, dotváram ich katastrofické súvislosti, prežívam v myšlienkach mentálne apokalypsy. Ovláda ma nekontrolovateľný strach, s každým uplynutým dňom sa ponáram hlbšie ku dnu svojich neschopností. Moja pokora je slabosť. Moje pochybnosti sú ručnou brzdou môjho myslenia. Hľadám rovnováhu medzi odvahou a strachom, plná očakávaní, že tá prvá preváži a vo mne sa nejako aktivuje režim dravca.

Často zabúdam, že nie všetci sme na rovnakej ceste, máme iné prostriedky, iné tempo, iný tlak, inú potrebu, iný zámer. Nechávam sa strhávať cudzími rozhovormi a postrkovať na iné trasy, dezorientovane sa rozhliadam a cítim nespravodlivosť a hnev. Nedarí sa mi vyčistiť priestor, všade cítim smrad a tie pochybnosti. Zväzujú moje reakčné predpoklady, skreslujú moju dynamiku a trýznia moje vedomie. Prajem si nahromadiť ich do kúta, pozametať na lopatku a beztrestne vysypať z balkóna, nech sa znesú na iné hlavy, ktoré ich v rámci pokory potrebujú viac ako ja.

Zametám a upratujem, do konca roka chcem byť bez prachu a bez smetí. Bez pochybností. Aj o sebe. Odovzdám ich tým, ktorí už zabudli upratovať svoje empatické kúty.

Je to ten najkrajší darček, aký si zaslúžia oni aj ja.

Mávam poruchy sústredenia, slabú pamäť a vôbec nestojím nohami na zemi.

Be first to comment

fifteen + 18 =