Momenty apatického vylihovania horeznačky na posteli sa nebezpečne predlžujú s ubúdajúcim množstvom denného svetla. Žmúrim do osamelej žiarovky a nevidím nič. Žiadne vlnobytie, žiadny šum, žiadne neutíchajúce predstavy, len ten čierny káblik trčiaci zo stropu. Minúty sa rýchlo vlečú, nevyužitá strata života, hodiny bez spomienok. Nepočmáraný denník, biely ako tá stena, ma svojou prázdnotou bude prenasledovať neskôr.
Bezfarebná škála rutinných okamihov sa zlievala do jednej nekonečnej šmuhy premárneného času. Prázdne miesta obsypané prachom stanú sa pôvodcami celoživotnej alergie, ktorej kýchnutia sú vzácne a zúfalo očakávané. Život bez kortikoidov a s dávkou úprimnosti prináša komplikácie a doživotné následky. Žiadne fraktúry, ktoré sa zrastú, zahoja a zostanú zachytené v rontgenových spomienkach. Žiadne snímky, hmatateľné dôkazy, len trvalá súčasť životov ukrytá hlboko v póroch celého tela.
Čísla digitálnych ciferníkov sú vstupnými bránami do dimenzie nestihnutých okamihov, nesplnených očakávaní a vynútených koncov reality. Osem príležitostí k úteku do magického nekonečna, kde neexistujú skľučujúce obmedzenia, neplatia bolestivé pravidlá a žiadnu chvíľu neskloňuje márnosť. Utópia nedočkavých, ktorým skutočnosť povylievala poháre a trpezlivo sa pripomína lepkavým dotykom na topánkach.
Všade je už tma a vonku sa na parapete roztápajú snehové vločky. Studené ruky mám prázne a mrznem pod nezhasínajúcou žiarovkou. Pokrčené prikrývky čas už celkom vystrel a mne to stále nezhasína. Chcela som byť bežcom na dlhé trate. Pred realitou však neutečú ani tí najrýchlejší.
