Lenivo scrollujem vo feede, zovšadiaľ na mňa vyskakuje inšpirácia, ako byť lepšia. Mentálne, fyzicky, pracovne, duchovne, občiansky… To stále nie som dosť dobrá? Treba si to pripomínať každý deň? Cítim príšerný tlak, rohy bielych stien sa približujú mojej úzkosti. V zúfalej snahe niečo si dokázať zúčastňujem sa virtuálnych aktivít, ktoré ako jediné prinášajú hmatateľné výsledky v podobe čísel a poradí. A pozornosť – aspoň troška online pozornosti pre sociálne zanedbanú dušu.
Som ako lev v klietke, ktorý si občas ide zaloviť endorfíny vo svojom bežeckom teritóriu. Ľudské štvorčeky s písmenkami miesto tvárí sa mi prihovárajú z monitora, zapínam si kameru, aby nezabudli, ako vyzerám. Myslím, že im je to jedno, niekedy aj viac ako mne. Vo voľnom čase sa nevyhnem myšlienkam, koho chcem vôbec ešte naživo vidieť. Hodnotiace výsledky tohto interného prieskumu ma desia a zároveň neprekvapujú. Prepínam sa do programu bezstarostnej masky bez duševných závaží a v hlave kalkulujem, koľko kilometrov budem potrebovať na dobitie spotrebovanej energie pri tejto vyčerpávajúcej dennej hereckej etude.
Prekonávam hranice vlastnej prokrastinácie nanesením ochrannej vrstvy krému na tvár. Lebo idem von a môj pigment znesie asi toľko UV, koľko ja jedincov vo svojej bezprostrednej blízkosti. Najradšej ich mám, keď mlčia. A keď nemlčia, chcem počuť niečo múdre, niečo čo ma prinúti uvažovať nad významom ich cudzích myšlienok a hodnôt. Ale len málokedy sa moje tajné prianie splní, väčšinou počujem zvukovú vatu, čo mi upcháva uši, aby mi hlúposť nezavírila zostatok môjho softvéru. Tak mlčím radšej ja. Mlčím a myslím si svoje, vzďaľujem sa a staviam nekonečný múr prekážok, ktorý bude budúcim dôsledkom všetkých nevypovedaných nedorozumení.
Moje dni sú ako výhľad z reťazovky – stále dookola tie isté obrazy. Mechanika neustále sa opakujúcich rituálov ma neupokojuje, práve naopak. Ubíja ma, pribíja ma svojou rutinou tupo do rakvy plnej apatie a ľahostajnosti. Deň sa líši len ranným výberom suchých bylín do môjho čaju a počtom vybavených mailov. Všetko sa mi zlieva do neurčitku a nepamätám si žiadne skutočné emócie. Občas sa schňapnem a objímem, predstavím si, že to v skutočnosti robí niekto iný. Vtedy musím okamžite prestať, aby som sa nezrútila z nedostatku cudzieho tepla. Keď sa večer uložím do tej istej polohy v nekonečnej posteli, prepadá ma úzkosť z nedostatočnosti žitia. Túžim vyletieť zo sedačky tohto reťazového cirkusu, pretrhnúť lano, letieť s naježenými chlpmi vzduchom a pristáť na zemi alebo v niekoho náručí.
Čo sa mi to stalo? Kedy som sa pokazila? Pokazila som sa vôbec? Možno sa pokazil matrix, ktorým sa obklopujem. Obávam sa, že to žiadny externý opravár nefixne a budem sa s tým musieť popasovať sama, bez návodu na youtube. Len som už zabudla, ako sa to robí a rozpamätať sa je energia, ktorou plytvám na skutočne nepodstatné veci.
Ešte chvíľu sa na tom kolotoči potočím. Ale z vrecka už vyťahujem pílku, hore-dolu pomaly narezávam (ne)istoty. Moja os sa vychyľuje a niektorí moji reťazoví spolujazdci už vidia, že sa nakláňam mimo obežnú dráhu. Nenamáhajú sa mi pomôcť, sami sú uväznení vo svojich sedačkách a s rehotom sa bláznivo krútia dookola, pozvracaní z reality.
Pevne stískam studené kovové okraje, dobre viem, že tento kus železa nemá žiadne airbagy. Trápna retiazka pred mojím pupkom je výsmechom bezpečnosti. Čakám na vymrštenie do vzduchoprázdna dúfajúc, že kým si ma gravitácia pevne stiahne k sebe a rozdrví mi kosti, zachytí ma teplo, ľudskosť a blízkosť.
