Pandémia a bezláskovanie

IMG_3727

Týždne v karanténe kdekoho nakopli k sebarealizačným a meditačným aktivitám. Menej prezieraví a viac hysterickí rabovali toaletný papier a organizovali interné zbierky potravinovej pomoci pre vlastnú domácnosť. Všetci začali cvičiť, kváskovať a tvoriť tak intezívne, až to pár týždňov vyzeralo na skutočnú ľudskú (r)evolúciu. Každý si chcel uvedomiť, čo je v živote skutočne dôležité, ako málo stačí k prežitiu a nejeden sa stránil podeliť so svetom o unikátny dar absencie socializačného uspokojenia. Myslím, že celá planéta, okrem rodičov s maloletými deťmi, meditovala.

Matne si spomínam na tie prvé týždne, ako nepredstaviteľná sa stala samota pre najhlasnejšiu skupinu vystrašených bubákov na sociálnych sieťach. Neskôr sa zdvihla vlna vďačnosti za poskytnutie vzácneho času a priestoru, hľadali sa vnútorné pokoje a noví budhovia. Zázračné spomalenie a zdanlivé utíšenie pocítili mnohí a pravidelne o ňom vykrikovali vo virtuálnom priestore. Niektorí poprvýkrát objavili realitu, akoby tu nebola nikdy predtým – zistili, že existuje príroda, pohyb a prechádzky aj mimo presklenných molochov nákupných centier. Mŕtve duše zočili, že mnoho vecí napriek ich slepote nielenže existuje, ale aj funguje. A niektoré sú dokonca krásne. Prosím vás, kde ste boli doteraz? Kde ste žili, v pivnici vedomia?

Virálna viróza

Smutne sledujem, ako sa v realite boríme so smrtiacim zeleným fliačikom, ako nám maľuje budúcnosť a potichúčky (a pre mňa celkom nápadne) si otvára dvere do suterénu ľudských charakterov, odhaľuje všetku starostlivo skrývanú špinu a prach na poličkách s maskami. Z pozametaných virtuálnych kútov vyliezajú mentálne zaostalí emocionálni mrzáci, so zmutovaným sebavedomím, naočkovaní falošnou odvahou. Sú ako zombíci, svojou hlasnou tupotou zamoria každého zmäteného a jednoduchého človeka, ktorého ovláda strach. Bojujeme s pandémiou smrtiaceho vírusu na jednom fronte a vírusom virálnej stupidity na druhej. Priatelia, toto sú výsledky globálnej meditácie – strata základnej ľudskosti, nenávisť a hlúposť.

Tiež sa po roku prebúdzam a s hrôzou zisťujem, medzi akými ľuďmi žijem. Aká tupá je agresia, aká pasívna je vďačnosť, aká hlasná je nenávisť a aká zľahčovaná je pomoc. Citová tupota, sociálna dezempatia, nechutné privilégiá, povrchné masky. Je mi zle. Je mi zle keď sa začítam do myšlienok a statusov spoločnosti, keď započujem ukričaných neurotikov medzi stromami, je mi úzko a chcem sa schúliť niekam do bezpečia, zavrieť oči, objať lásku.

Láska

Ale láska nie je. Možno tiež niekde v tichu medituje a zvažuje, či sa niekedy ešte vráti medzi nás nevďačníkov. Je len slovo starostlivo zabalené do baliaceho papiera anonymne sa vznášajúce medzi skratkami programovacích kódov. Chýba jej teplo, chýba vôňa, ten pevný stisk, keď ma schmatne bez kontrolných otázok.

Slová nie sú láska. Slová sú len písmenká na papieri, zvuk prerážajúci ticho, pár výdychov v atmosfére. Láska je ľudskosť, láska je blízkosť, láska je teplo.

Ale mne je zima. Chladom mi odumierajú končeky prstov.

Zastavíš to?

Prosím.

 

Mávam poruchy sústredenia, slabú pamäť a vôbec nestojím nohami na zemi.

Be first to comment

seventeen − eleven =