Hybernácia bolesti

IMG_8581

Nachádzam pár poznámok v dúhovom zošite plnom bolesti. Mnohé z nich ma nútia hovoriť v tretej osobe, hľadať imaginárnych priateľov a zháňať recepty na antidepresíva. Na pero v ruke začínam byť alergická, dokumentom v počítači prestáva byť každý môj riadok dosť dobrý. Veľa pijem, málo čítam a pravidelne sa strácam vo svojich myšlienkach. Hľadám významy tam, kde nie sú, prehliadam ľavú mozgovú hemisféru, vedome si ubližujem a prestávam si rozumieť. Z tohto pohára už som raz pila, už ma raz doň niekto namočil.

Trpké príchute si väčšinou vychutnávam do dna, nahováram si, že sa z nich tak poučím. Nie je to vždy pravda. To, čo je dnes bohuvďaka, bude zajtra bohužiaľ a z prázdneho pohára žiaľ nezapiješ. Hovorím si, radšej klopať na nesprávne dvere, ako stáť za tými zadnými. Ale nie som si vždy istá sama sebou, dôveru prenechávam iným. Občas to bolí, ale časom si človek zvykne na všetky druhy bolesti.

Veľmi akútne zháňam komplimenty. Zmenšujem nimi čiernu dieru sebaľútosti, ktorá nadomnou nekompromisne visí a občas ma pohltí. Nekonečný boj s mojím vesmírom ma už občas kozmicky unavuje, napriek tomu sa vždy dokážem neuveriteľne energicky dojebať. Myseľ sa nevypína, fabuláciami, konšpiráciami a katastrofami napĺňam veselo svoje neistoty. Ešte mi nikto neublížil a ja už krvácam. Väčšinu času mám nasraté v gaťkách, ale zraňujem sa s takou odvahou, až ma to dojíma.

Roky vyvolávam všetky negatívy svojej duše, smutne visia v červených komorách môjho sebapoznania, nemá ich kto do mňa vložiť. Zabúdam si často veriť. Zabúdam o seba stáť. Tak paralyzovaná strachom, že to čo mám, to kým som, že to absolútne nestačí.

Je mi samej so sebou hrozná zima. Všetky ruky už hrejú niekoho iného a tie moje sú večne studené.

Be first to comment

17 − 4 =