Keby bol strach merateľnou veličinou v extrémnych disciplínach, isto sa mi ujde jeden zo stupienkov víťazov, zrejme ten najvyšší. Strach je moja pravá ruka, nezáleží na farbe odvážnych rukavičiek ani prúde vody zmiešanej so saponátom. Verný spoločník poznačí všetko, čoho sa dotknem. Heroické výkony, panická úzkosť, rozpačité rána, popolnočné priznania, úteky pred realitou, straty pudu sebazáchovy, masochistické pochybovanie a latentná nedôvera. Najväčší horor môjho života. Málokedy získa odvaha Oscara v ktorejkoľvek zo súťažných kategórií.
Hovorí sa, že kto sa bojí, nemal by chodiť do lesa, ale ja som nepoučiteľná. Asi je to istá forma terapie. Herecké hodiny pre chuderku odvahu.
Milujem to tam. Vyberám slúchadlá z uší a úzkostlivo sa snažím identifikovať každý šum a praskanie konárikov pod nohami, aby som bola pripravená na náhodné stretnutie s medveďom, diviakom a úchylákom. Neustále vizuálne mapovanie terénu pripomínajúce obsedantno-kompulzívnu poruchu je mojou formou prevencie. Lebo všetci čakajú len na mňa. Aby ma mohli roztrhať, rozryť, povláčiť v blate, obúchať o strom, znásilniť a zakillovať. Bez štipky irónie to tam aj tak milujem.
Raz darmo, som Bambi. Pardon, Birdoe.
