Zvyšky večera, ktorý nevyšiel, zo seba zmývala až desivo dôsledne. So stoickým pokojom zahladila všetky chvíle, z ktorých by mohli vzniknúť neželané spomienky. Za vraždu traumatizujúcich zážitkov už v jej živote stúpala sankcia – čas, ktorého stratu si nemohla dovoliť. Nie s touto duševnou osteoporózou.
Zvyšok jedného večera zostal zabudnutý za nechtami. Mučivé memento jednej chvíle, z ktorej miesto spomienok mohli vzniknúť len problémy. Sú také momenty v živote človeka. Instantne sa míňajú cez brušká prstov. Povrchom kĺžu ako príbehy, ktoré sa nestihli stať realitou. Bohvie, komu je ich ľúto. Jej príbeh bol poľutovaniahodne vzdialený od reality. Pateticky čakala na osudový okamih, ktorý sa opakoval v pravidelných intervaloch náhodných stretnutí. Z dobrodružstiev sa stali závislosti, uzavretý kruh bez únikových východov. Nedosiahnuteľné hranice dokonalosti v hlave plnej neistôt.
Pochybnosti. Nevykynožiteľné nádory na myšlienkach, objavujúce sa zas a znova, podmienené situáciami, ktoré sa vlastne vôbec nikdy nestali. Vedome zaháňala ich prítomnosť, keď si zbierala vypadnuté vlasy z postele. Zo stresu isto. A všadeprítomnej neistoty, ktorej chýbali vyznania. Trápne slová miesto činov, ktoré by polátali diery z citových vojen, kde víťazom bol ten, kto vypálil viac rán. Každá bolesť trvá len dovtedy, kým ju neprekryje iná.
Hľadala dôkazy svojej pozitívnej hodnoty v sklenených odrazoch, lebo zrkadlá sú príliš kruté. Kedy už je dobré dosť? Zúfalo zisťovala, ktoré hranice je možné ešte prekročiť nešťastne zvolenou kognitívnou metódou a zdalo sa, že žiadne neexistujú. Nekonečné množstvo zážitkov na polámanie krehkých duševných kostí.
Fraktúry, ktoré sa už nikdy nezahoja. Ešte pár ich mala pred sebou.
