Začiatkom roka sa zvyknú diať čarovné veci. Až sa nestačím čudovať, koľko magických prútikov sa zrazu ocitne v paprčkách zakomplexovaných stratených existencií, ktoré snívajú o nových začiatkoch. Oháňajú sa predsavzatiami ako Fico predvolebnými sľubmi, miesto mantry si opakujú vygooglené jedálničky a zoznam zakázaných éčok, zaklínajú svoje rozkysnuté zhumpľované telá a veria, že permanentka z posilky z nich svojimi hranami vyseká Adonisov a Afrodity.
Sekta výživových šarlatánov začína odvážne konkurovať klanu scientológov v takom rozsahu, že aj Tom Cruise zvažuje prestup do novej ligy vymývania mozgov. K tejto nebezpečnej neorganizovanej skupine samozvaných odborníkov pribudla nová anomália – slniečkoví hobíci so slovnou zásobou obmedzenou na slovíčko fitness a všetky jeho obmeny. Stačí trocha kolektívneho zdieľania spoločného smradu v posilňovni alebo pár minút (rozumej dve) natriasania riťky na hrádzi, jeden fotoaparát, jedna sociálna sieť a celý svet im leží pri nohách, z ktorých si ešte nestihli vyzuť šmatlavé tenisky z Lidla.
Športu sa venujem odmalička, a tým nemyslím telocvik na základnej škole v modrých trenírkach, kde malo 80% dievčat z triedy pravidelne menštruáciu aj trikrát do mesiaca, len aby nemuseli skákať cez kozu a hrať basketbal. Dnes tie isté hnidy veselo otŕčajú pupky v posilke pred zrkadlom a zbierajú lajky uslintaných stalkerov s podobnými narcistickými záľubami. Môj odmalička vycibrený športový duch trpí pri pohľade na všetkých tých entuziastických amatérov, ktorí majú plné ústa rečí o tréningových plánoch, zostavených podľa najnovších videí z youtubu, ktoré ani nestihli dopozerať do konca, lebo museli vyriešiť dôležitú konverzáciu na whatsappe.
Ego zabalené do statusov modrobieleho virtuálneho profilu a sebareflexia schovaná v šuflíčku so zdravým rozumom, to je identikit novodobých self-made fitness odborníkov, dýchajúcich posledné zvyšky čerstvého vzduchu v posilňovni. A to nehovorím o neefektívnej okupácii kardio strojov a obchytkávaní činiek. Najradšej majú miesta pred zrkadlom, značkové outfity, ktoré nesali pot od prvého použitia, maximálne sa obtreli o cudzí. Poznávacím znamením je najnovší model jabĺčkového mobilu prirastený k ruke – treba posilňovať aj palce na rukách, nikdy nevieš kedy sa ti zídu. Cvičia hlavne v medzičasoch kedy sa nepozerajú do mobilu alebo do zrkadla. Je to náročný timing, odolať vlastným krivkám a cinkajúcim správam je skúška pevnej vôle, pri ktorej pochopiteľne zlyhávajú. Tento drobný hendikep však kompenzujú explicitným informovaním širokej verejnosti o svojej prítomnosti vo fitku, doplneným o fotografické záznamy. Len aby sa nezabudlo.
Ja osobne fitko neznášam. Vždy ma pri vstupe prefacká smrad dopotených tiel a minimum čerstvého vzduchu. Akoby v drogérii nepredávali sto druhov deodorantov a klimatizácia bola permanentne pokazená. Potiť sa začnem už v šatni – asi moje telo nasáva kolektívnu atmosféru a nechce vytŕčať nespotené z davu. Neznášam stalkerov, ktorí miesto dvíhania činiek obkukujú babské zadky a pochechtávajú sa tak, že im hrkajú kosti v ich rachitických telíčkach. Neznášam ani nasypaných bezkrkáčov postrádajúcich vlasy a väčšinou aj rozum, ktorých musí byť vždy vidieť a počuť, preto syčia, fučia, vzdychajú a trieskajú činkami. Pritom keby sa chlapci postavili na bežecký pás, do dvoch minút skolabujú. A neznášam tiež vymachlené pipiny, ktoré cvičia tak, aby sa nespotili, neroztiekol sa im mejkap a tiež sa príliš nezadýchali, pretože pri cvičení si musia aj zavolať s kamoškou a dohodnúť sa, ktorú minisukňu si obliecť do Le Clubu.
Minule taká jedna prišla, nespustila som z nej oči, cítila som sa ako v zoologickej záhrade, nový druh sapiensa na scéne. Celá bola ružová, aj gumičku do vlasov si zladila. Umelé vlasy jej z chvosta padali na plecia, ja osobne by som bola dopotená ako handra už len z tej umelej prikrývky, ale ona si dala aj mikinku. Ružovú. Veľmi rýchlo som pochopila, že sa chudera ani nejde spotiť, lebo tá omietka, čo mala na tvári, by neprepustila ani kyselinu. Jasné, že si vybrala bicykel pri zrkadle. Tri minúty si štelovala muziku, päť minút veľmi vlažne krútila pedálmi a ťukala do mobilu, dve minúty sa pri tom obzerala v zrkadle a tri minúty špúlila hubičku na selfiečku. Fakt som jej to stopovala, ja sa na bežeckom páse vo fitku vždy neuveriteľne nudím.
Rozumiem, že dnešná doba perfekcionizmu na všetkých vyvíja enormné tlaky. Všetci si podvedome diktujeme ako máme vyzerať, čo máme jesť, kde musíme pracovať, koľko musíme zarábať, čo si musíme kúpiť, kedy si môžeme prdnúť a ako máme zakamuflovať ten smrad potom. Vskutku nepríjemné. Aby ste mi rozumeli, nie som žiadna závistlivá buchta, pracujem poctivo na sixpacku (už mám twopack) a športujem takmer každý deň. Ale táto generácia narcistických indivíduí naháňajúcich lajky za každý kúsok odhaleného tela, ktorá má očividne problém s vlastným sebavedomím, ma neskutočne rozčuľuje a demotivuje. Lebo majú tých lajkov viac ako ja!
Samý masochista prispôsobujúci sa davu. Pálime modré sviečky nádeje na oltári kultu tela a skúšame to najprv prirodzenou cestou sebatrýznenia vo vysmradnutej posilňovni. No a keď to nejde a maslová vôľa nám preteká medzi prsty, objednáme si pár zákrokov na estetickej klinike a nevieme sa dočkať každoročného plesu príšer. Ach, zlaté dobré Cvičme v rytme s Editkou Šipeky….
