Mám rada drobnú recesiu, ktorá nebieli ľuďom zrak a nekričí “všetky oči na mňa”. Takže keď som objavila zázračný beh so slovom “pivo”, nasledovalo po niekoľkých minútach zabávaní sa na propozíciách behu vyplnenie registračných údajov. Veľkou motiváciou neboli len tri pivné zastávky, ale najmä pivo v cieli a “GUĽÁŠ”. Nebola som na 100% presvedčená, že sa tejto dedinskej slávnosti zúčastním, ale každý druhý deň som sa na svojom odvážnom nápade zabávala. Čo vám poviem, smiech prejde.
Na začiatok jedna rada nad zlato: nikdy, ale naozaj nikdy nepite pred behom viac ako znesiete. A to aj v prípade, že si myslíte že znesiete veľa. Napriek tomu, že som sa vyhla mixovaniu rôznych percent a príchutí, ráno som sa zobudila s hlavou vačšou ako obyčajne a tlakom takým neznesiteľným, že som sa odmietala premiestniť do inej polohy ako je ľah. Veľmi vytrvalo som bojovala s myšlienkou, že nikam nejdem, pocit zodpovednosti však zvíťazil nad mojou opicou. Keďže beh lezúňov nebol na programe, vygúľala som sa z postele, zapila tabletku proti bolehlavu a sadla za volant s drobným promile.
Rýchlosť akou som sa rútila do malebnej obce povestnej najlepšou husacinou bola priamoúmerná môjmu neskorému vyhrabaniu sa z tepla perín. S každou pribúdajúcou minútou som sa lúčila so svojou účasťou a predstavovala si ten trápny moment, ako budem niekomu vysvetlovať, že keď sa štartovalo, ja som práve parkovala. Našťastie však išlo o nultý ročník a amatérsku organizáciu, takže som si stihla vyzdvihnúť aj štartovné číslo, polhodinku si pomrznúť na futbalovom ihrisku a sledovať dva detské behy na pár sto metrov. Takto kultúrne vyžitá s vracajúcou sa bolesťou hlavy som sa mohla nakoniec postaviť na štart aj ja s ďalšími pár desiatkami ľudí.
Keďže som absolútne netušila, kadiaľ pobežíme, pokorne som sa postavila na koniec peletónu a poslušne nasledovala tých predo mnou. Prvé dva kilometre som bola strašne nervózna, lebo napriek tomu, že som bežala pod päť minút na kilometer, nikoho som nepredbiehala. V duchu som si hovorila, že buď sú všetci strašní makači, alebo mám pokazené hodinky, alebo som totálny lúzer. Čakala som, kedy začnú po jednom odpadávať, lebo to tempo predsa nemôžu vydržať všetci. Aj odpadli na moje šťastie.
Väčšinou sa tvárim ako otrlý bežec, ktorému nevadí dážď a trochu blatka. Podotýkam trochu. Nemám rada poľné cesty, lebo sa mi na nich beží ťažšie a navyše si predsa nechcem zajebať svoje krásne tenisky! Asi to bolo spôsobené tými zvyškami promile z predošlého večera, ale po dvesto metroch ma prestal zaujímať budúci konečný stav mojich tenisiek. To lepkavé blato, cez ktoré sme bežali, nielenže dávalo zabrať mojim vytraseným nohám, ale ešte sa aj šmýkalo. Nohy sa mi doňho nepríjemne zabárali a odlepiť sa z bahna mi zbytočne uberalo sily. Nevadí, šlapala som, bol to predsa môj opäť debilný nápad prihlásiť sa na preteky.
Apropo, tá najväčšia recesia kvôli ktorej som sa vlastne prihlásila – pivná zastávka. Pivo bolo nealkoholické, za čo som bola nesmierne vďačná, keďže som bola šofér, ale neviem, ktorý idiot vymyslel podávať sladký radler. Nielenže som po každých troch kilometroch niesla nepríjemný obsah v žalúdku, ktorý som sa snažila udržať všetkými možnými spôsobí v tele, ešte som mala aj neskutočne zalepenú hubu. O to viac ma sralo, keď ma na pitnej zastávke predbiehali pomalé buchty, ktoré odmietali vypiť tie dva deci, lebo ona chudera nevypije ani vodu keď beží. No to ani ja ty krava, ale pravidlá su pravidlá! Si mala ísť zabehať doma po dvore! Predpokladala som, že tieto dámy budú diskvalifikované, avšak v duchu nultého ročníka sa asi odpúšťali všetky hriechy.
Bol to jeden z tých horších športových výkonov, na ktorý nie som veľmi hrdá, pretože som nevedela zamakať, ani sa hecnúť. Posledné dva kilometre som sa úplne opustila, čo sa odrazilo aj na mojom výslednom čase. Najviac ma dojalo, keď moderátor v cieľovej “rovinke” začal kričať moje meno a hlúčik dedinčanov sa k nemu oduševnene pridal. Strašne som sa hanbila! Celá som bola pokrčená, obliekla som sa dosť ošuntelo, nestihla som si ani umyť zuby a teraz ešte aj všetci vedia ako sa volám a odkiaľ som. To ale ešte zďaleka nebol vrchol.
Mala som v pláne odísť hneď ako dobehnem, ale bola som zvedavá na nejakú výsledkovú listinu a nedôverovala som v jej zverejnenie, keďže celý beh bol taký zlátaný na kolene. Pani z organizačného tímu mi dala pokyny, vraj si mám ísť dať teraz GUĽÁŠ a potom bude vyhlásenie výsledkov s tým, že ona sama mi vlastnoručne vypíše diplom. Odpadla som. Po tých sladkých troch pivách bol guláš to posledné, čo som bola ochotná naložiť do žalúdka. Sadla som si teda do auta a čakala, čo sa bude diať. Keď som videla pár ľudí s diplomom, išla som si po ten svoj.
A potom to prišlo. Kukám do tých papierov a tam že… No však vidíte. Skoro som si cvrkla. Tešila som sa asi dvadsať sekúnd, hneď potom som si uvedomila, čo mám na sebe, ako vyzerám a kde je fotograf. Som sa mohla aspoň namaľovať a obliecť sa do slušivejšieho outfitu, keď už sa idem zapisovať do dedinských análov. Strašne som sa hanbila a červenala, keď hovorili moje meno, keď som tam stála na stupienku víťazov a všetci na mňa pozerali.
Ešte som si to stále neuvedomila, ale asi sa teším. Vyhrala som predsa balík marlenky a krikľavo ružové legíny veľkosti L. To asi aby som mala čo nosiť, keď zjem tú marlenku. A zase mám o motiváciu naviac na sebe makať a približovať sa k tej rakete, čo bola o päť minút rýchlejšia ako ja. Nabudúce si dám aspoň špirálu a značkovú bundu. Nech reprezentujem. Sama seba.
R.
