Vysvetlenia, prečo ste niečo veľmi chceli, keď ste to vlastne až tak veľmi nechceli, sa hľadajú veľmi ťažko.To je kríž nás nerozhodných – nevieme dávať jasné odpovede na priame otázky. Ale keď viete, že táto mentálna nemotornosť sa dá efektívne využiť, je dobré mať po ruke pár dobrých priateľov, ktorých váš strach nezaujíma a vaše váhanie vyriešia za vás. Napríklad tak, že vás prihlásia na maratón.
Maratón? Nikdy.
Ja som maratón nikdy bežať nechcela. To bolo moje oficiálne a navonok nepriestrelné stanovisko vydané na základe potýčok s boľavými kolenami a strachom zo zlyhania. Keď som si zažila ako divák berlínsky maratón, zmiatla ma nekonečná vlna emócií a pochybných myšlienok o tom, že možno je to možné. Ten zážitok s celou vlnou endorfínov, adrenalínu, napätia a vzrušenia ma začal lákať a lakať zároveň. Viete, ja si musím vždy dokazovať, že niečo dokážem. No a problémy zľaknutej srnky vyriešia väčšinou moji najlepší kamoši.
Asi som neprejavovala dostatočné známky nadšenia, keď som v rukách držala prihlášku na tohtoročný berlínsky maratón, čo sa zároveň stretlo aj s vlnou nepochopenia a pochybností o správnosti zvoleného darčeka. Chcela by som si raz stáť za správnosťou svojho rozhodnutia tak ako Mišel, ktorá sa nenechala rozhodiť mojím nekonečným váhaním a filozofovaním a vyprevadila ma na štart slovami “cesta je cieľ”. A tak som šla.
No fun, no gain.
Maratón nie je žiadna spontánna sranda, pre ktorú sa rozhodnete dva týždne pred štartom, aby ste získali peknú medailu. Maratón je zodpovednosť, pevná vôľa, sebazaprenie a nekonečné more investovaného času. Pre mňa je každý začiatok výzvou rovnako ako nový tréningový plán. Držať sa pevných pravidiel a zotrvať až do konca mi však robí problémy. Ale keď sa rozhodnete odbehnúť 42 kilometrov, veta “nejako to už dám” neobstojí. Nedáte to nejako, dáte to nijako.
A tak som sa snažila držať svojho plánu. Počas horúceho leta som trénovala štyrikrát do týždňa, z toho sa mi trikrát nechcelo, lebo tréning bol príliš tažký, dlhý, a mohla by som sa napríklad miesto toho socializovať. Je predsa jednoduchšie sadnúť si s kamošmi na terasu k vínku alebo vybehnúť do kina, ako sa pajdať predpísanou rýchlosťou niekoľko kilometrov pred zapadajúcim slnkom. A keď sa sami seba zhrozene v piatok spýtate, že čo si celý týždeň preboha robila, že si vlastne nič neurobila, no tak ja neviem, asi som behala. Samozrejme, že som asi polovicu tréningov vynechala. Ale nelepilo mi.
Čas sú kilometre.
Fascinuje ma myšlienka platiť časom. Pretože čas je tá najmocnejšia veličina, ktorú všetci naháňame, zabíjame, strácame, investujeme, vyhodnocujeme. Keď je dobre sa nám máli a keď zle, chceme aby prešiel čo najrýchlejšie. Taký je život srandovný. Môj čas boli kilometre. Nekonečné hodiny kilometrov. A keď boli dlhé, bolo mi ľúto tých minút, strateného času prepletaním nožičiek. Preto všetko muselo byť poctivo naplánované, aby mi neušli vzácne víkendové chvíle.
Dlhé behy neboli ani tak skúškou kondície, ako psychiky. Každý víkend som sa pred dlhým behom mentálne pripravovala na to, čo ma čaká. A vždy som sa chcela na to vyprdnúť. Ale bála som sa. Bála som sa, že mi tie kilometre budú chýbať. Prvých 24 kilometrov som ledva dopajdila. Druhých 26 som si myslela, že sa od polpása dolu samovoľne amputujem. Tretích 27 som vyrovnane odbojovala aj s miernym prevýšením. Posledných 29 som bola zmierená s tým, že to proste dám. Ukrutne ma boleli nohy, ale už som vedela, že keď príde na lámanie chleba, ja sa nezlomím.
I can and I will.
Pýtali sa ma, či mám strach. Mala som. Ale nie z bolesti ani zranení. Bála som sa, že sklamem ostatných. Všetkých tých, čo boli pri tom, čo mi fandili, držali palce, mali očakávania. Bála som sa, že pred nimi zlyhám, že ich sklamem, že budem slabá. Samu seba som prekonala už len tým, že som sa na to dala, že som absolvovala ten nekonečný objem kilometrov a dokázala sa popritom vzdať iných vecí. Samozrejme, nič nejde na 100% a ja vám hovorím, že je to úplne v poriadku aj na 70%. Pretože dôležitá je cesta, nie cieľ.
Keď som sa postavila na štart, bola som roztrasená ako huspenina. Neviem či od strachu, vzrušenia alebo od zimy. Asi z toho všetkého naraz. Mala som v sebe nekonečné množstvo adrenalínu a myslela som, že sa každú chvíľu rozplačem. Ťažko sa to všetko opisuje, sú veci, ktoré si musíte zažiť sami, aby ste ich pochopili, a toto je jedna z nich. Bežalo sa mi fantasticky. Celú trať som si užívala, v duchu som sa usmievala aj keď počasie bolo upršané a obloha sivá. Mne bolo fajn, nonstop až do cieľa. A keď som prešla cieľovou rovinkou, prišlo mi ľúto, že je tak rýchlo po tom.
Okrem nekonečného množstva endorfínov a gratulácií na mňa trochu doľahol nezvratný koniec jedného dobrodružstva, ktoré okrem mňa prežívali mnohí okolo. Poznáte to, dosiahnete svoj cieľ, tešíte sa a ste hrdí, len zrazu neviete, čo ďalej. Ako sa k tomu postaviť, kam sa odraziť a čím sa poučiť. Ja som cestou prišla na toto:
Dôležité je nezlyhať sám pred sebou. A nesklamať seba samého. Všetci ostatní sú len okolo. A tiež nemať prehnané očakávania. Lebo život vás niekedy milo prekvapí.
