Vo dvojici sa to cvičí lepšie

O mojom panickom rešpekte a chronickom strachu zo začiatkov som sa vám zdôverila už pri zrode tejto mojej nástenky na čarbanie. Temné stránky perfekcionizmu mi zatieňujú mozog a predčasné obavy zo zlyhaní ma pripravujú o drahocenné životné šance a skúsenosti. Ale o tom bude iný článok. Dnes som chcela o mojom športovom comebacku po vyše trojmesačnej fáze fyzickej prokrastinácie. Chcela by som napísať, že nedobrovoľnej, ale načo klamať, všetci sme len ľudia a ja vôbec nie som taká dokonalá, ako si môj frajer myslí.

Popravde si neviem veľmi dobre spomenúť, prečo a kedy som si dala prestávku od behania. Pamätám si len, že zrazu prišla zima a ja som si sama pred sebou našla veľmi čudnú výhovorku o tom, ako ľahko si môžem na snehu zlomiť nohu. Mám síce bujnú fantáziu, ale táto myšlienka s odstupom času prekvapila aj mňa samotnú. Permanentka do fitka vypršala a moje zajtra a pozajtra sa zmenilo na nikdy. Bežecké tenisky odpočívali zimným spánkom aj po roztopení všetkého mestského snehu. Stala sa zo mňa lemravá hnida neschopná prinútiť sa k akejkoľvek zdraviu prospešnej fyzickej aktivite.

A potom to prišlo.

Viete, ako sa všade píše o tom, že si máte na dopracovanie sa k naplánovaným aktivitám nájsť parťáka? Tak ja vlk samotár som si vždy myslela, že to je naozaj motivácia len pre slabé povahy. Veď keď chcem, zdvihnem prdel a nebudem sa spoliehať na nejakú druhú zblúdilú dušu, ktorá pri ceste za vytúženým cieľom zostala vylihovať na gauči rovnako ako ja. No ale prišiel na psa mráz a veruže som sa musela z toho gauča postaviť, aby mi k nemu tá prdel neprimrzla naveky. A nebyť inej pištiacej duše, túžiacej po pravidelnej fyzickej aktivite s panickým strachom z posilňovní, doteraz na tom gauči sedím.

Musím priznať, že teória o parťákoch je veľmi účinnou štartovacou motiváciou. Najmä v tom prípade, ak vaši parťáci odmietajú prekročiť turniket do fitka bez vašej prítomnosti (nemá to so mnou nič spoločné, ale keby malo, začnem si to účtovať). A tak sa stalo, že som skončila s mesačnou permoškou a takmer každý deň, napriek neuveriteľnému odporu k bežeckým pásom, jeden z nich deriem. Okrem toho vymýšľam jednoduché i náročnejšie cviky na problémové partie a môj tréning sa tak po odbehnutí stanovených kilometrov nekončí zbabelým útekom do šatne s ružovým pigmentom v tvári.

Ak ešte nemáte svojho fitness parťáka ako ja, ktorý by vyslobodil váš zadok z nebezpečných gaučových svárov, je načase sa po ňom poobzerať. Najmä ak sa všetko vaše vnútorné odhodlanie a sila stali rukojemníkmi vašej lenivosti. Predtým ako sa stanete vlkom samotárom ako ja, je dobré nechať sa motivovať a združovať s inými. Mám na to hneď niekoľko LEBO.

1. Lebo sa navzájom nenecháte v štichu. My cvičíme ráno. Aby sme doskákali do práce plné elánu a nechali endorfíny bojovať proti zúfalstvu nad ľudskou hlúposťou. Vyliahnuť sa ráno z postele skôr je peklo, kým si nezvyknete na pravidelnú rutinu. Ale vyčítavé pohľady vášho parťáka, ktorý naivne dôveroval vašej spoločnej dohode – to je peklo bez očistca pre bezcharakterných zbabelcov. A tam vy nepatríte, však?

2. Lebo sa inšpirujete v prekonávaní seba samých. Pred týždňom to bolo krvopotných 20 minút na eliptickom trenažéri s prepotenými pazuchami, dnes už je to 20 minút klusu s mokrým chrbátom a euforickým zadosťučinením. Hanba vás začne fackať v momente, keď sa vám už nechce dokončiť tú poslednú sériu brušákov a vedľa na lehátku niekto odhodlane bojuje z posledných síl.

3. Lebo sa prestanete flákať a hľadať si výhovorky. V mojom svete existuje nespočetné množstvo nestíham, nechce sa mi, radšej zajtra, asi nie a keď už áno, tak musím. Keď aj prekonám kopec mojich mentálnych nástrah a dostavím sa na miesto činu, cvičím halabala, už sa mi nechce a balím domov. S parťákom to taký jednoduchý priebeh nemá. Nielenže prestanete používať všemožné výhovorky, ale keď sa už do fitka dostavíte, ani vám nenapadne, že by sa vám už nechcelo a idete domov. Spolu sa navzájom hecujete, inšpirujete cvikmi, nedovolíte si flákať sa, čas rýchlo ubieha a zrazu vám je aj hodina a pol málo.

4. Lebo si utužíte priateľstvo. Nie je nič lepšie ako zdieľať spoločnú vášeň pre šport, aj keď v našom prípade do veľkej miery aj pre zhadzovanie kilečiek, s rovnako trafenou kamarátkou, prípadne frajerom. Samozrejme iba v tom prípade, že cvičíte spolu a nie každý v inom kúte gymu. Okrem vyššie spomenutých benefitov si užijete spolu kopec srandy. Ak máte obe dostatok sebadôvery a nemáte problém si vystreliť aj zo seba samej, tak prevedenie mnohých nových cvikov bude zábavnou hereckou etudou pre obe z vás. A myslite na to, že pri smiechu sa brušné svaly zapájajú tiež

5. Lebo je radosť sledovať spoločné pokroky.  Tie rifle, čo si zapínala s ťažkosťami už jej zrazu nie sú také tesné, tričká sa zdajú byť voľnejšie a lepší pocit zo seba prichádza každý deň do práce spolu s ňou. Celá premotivovaná sa už nevie dočkať dalšieho tréningu a nových cvikov.  Aj keď nad ich náročnosťou mnohokrát púli oči, zatne sa a odcvičí každý jeden do posledného. Pretože vidí a cíti, že zmeny sa dejú. A keď sa vám toto s kamarátkou deje pred očami, ste pyšná nielen na ňu, ale aj na seba, že ste ten čas nepremrhali na gauči s pukancami v ruke pred telkou.

Ak sa ešte stále pohybujete v zóne nerozhodna, nájdite si tú svoju a vykročte s ňou do spoločného cvičenia. Čert ber všetky kilá, ale tá sranda, to musíte zažiť!

 R.