Thank you, Summer.

Zo stromov začína pomaly opadávať lístie a výklady v nákupných centrách ponúkajú jesennú kolekciu. Keď som miesto polonahých figúr v slamenných klobúkoch zahliadla teplé kabáty a svetre, zdesená som sa rozbehla ukryť do podzemnej garáže. Asi márne čakám, kým prejde studený front a do teplomerov sa nahrnú opäť tridsiatky. Moja termoregulácia nefunguje. Leto si už zrejme pohmkáva svoju labutiu pieseň a ja si dobrovoľne zapchávam uši.

Krátke a zároveň dlhé. Každý deň taký intenzívny, turbulentný, neistý, zmätený, tvrdý, rýchly a zároveň nekonečný, krásny a poučný. Toto leto bolo a je jedným z najnáročnejších a zároveň najprelomovejších v mojom živote. Znie to asi hystericky a fatálne, ale vystihuje to realitu uplynulých dní. Jedna pani mi raz povedala, že môj život sa vo veľkom transformuje každých 7 rokov po mojich narodeninách (nie, nebola to veštica). Ja viem, že na túto zmenu som čakala už pridlho.

Musela som sa nechať trošku ponížiť a odkopnúť, aby som si uvedomila, že si zaslúžim a môžem dostať viac.

Musela som dostať padáka a vystrčiť päty z komfortnej zóny, aby som konečne začala premýšľať nad tým, kam smerujem a čo ma láka.

Musela som prekročiť hranice za šialeným dobrodružstvom, aby som spoznala niekoho, vďaka komu som sa naučila viac vážiť si samu seba a nebáť sa veriť ľuďom. Každý máme svoju issue.

Boli dni, keď som si kvalitne poplakala kvôli niečomu, čo za to absolútne nestálo. Boli dni, kedy sa mi hlas zlomil v polovici vety a nasledoval nekontrolovateľný breakdown. Boli rána plné chmúrnych myšlienok a netrpezlivostí, kedy slovo “neviem” prenasledovalo každú moju splašenú myšlienku.

Ale prišli aj dni hysterického smiechu a nefalšovanej radosti z neplánovaných momentov, ktorým som dala šancu. Boli dni, keď som zabudla na ostýchavosť a spoľahla sa na inštinkty, vďaka ktorým som v neznámom ochutnala ten najprirodzenejší pocit komfortu ever. Boli rána plné vďaky, úsmevov, dotykov, pohľadov a energie, kedy som si uvedomila, že je len na mne, či si opäť nasadím krídla, alebo sa nechám ušlapať negatívnymi myšlienkami k zemi.

Vybrala som si šťastie. Prestala som ho hľadať v mužských objatiach a postupne sa oprosťujem od závislosti na iných ľuďoch a na tom, čo si o mne myslia. Začala som sa sústrediť na to, čo si myslím ja. Učím sa počúvať svoj vnútorný hlas a hľadať a objavovať cestu, ktorou ma vedie. Nie, nie je to jednoduché. Opätovne sa zoznamujem so svojím utláčaným a umlčaným “ja”, skúšam čo má rado, dávam mu ochutnávať zo života, aby znovu spoznalo svoje obľúbené príchute. Učím sa sebaláske a pokore, budujem stratenú sebadôveru. Snažím sa neriešiť veci, ktoré nemôžem ovplyvniť a pracovať na svojom postoji k situáciám, ktoré ovplyvňujú mňa.

Bezodkladne a s okamžitou platnosťou som sa rozhodla, že budem šťastná. A je to to najlepšie, čo som pre seba mohla spraviť.

Ďakujem ti, leto.

bc151d225b86ff97c0037f5d4ba6e38c_Fotor_Collage

***

Leaves started to fall slowly from the trees and show-windows in shopping malls are already offering fall/winter collections. When I first noticed manikins in warm coats and sweaters instead of bikini and summer hats, I ran to hide into the underground garage. Pointlessly I´m waiting for the cold front to pass by and expecting the hot temperatures again. My termoregulation is not working this way. Summer is probably singing it´s swan song and I´m the one, who doesn´t want to listen.

Short and long at the same time. Every day so intense, turbulent, uncertain, confusing, hard, fast and yet infinite, beautiful and enlightening. This summer has been and is one of the most challenging and at the same time groundbreaking in my whole life. It sounds very hysterically and fatally, but it describes the reality of past days. One lady once told me, that my life is going through large transformations every 7 years after my birthday (no, she was not a fortune teller). I know, that I´ve been waiting for this change for too long.

I had to let some people to humuliate and boot me out a little bit, so I could realize that I deserve and I can get more.

I had to get fired from work and cross the comfort zone, so I could finally begin to think over about where am I going and what attracts me.

I had to cross the borders for a crazy adventure, so I could meet someone, through whom I learned to appreciate myself much more and not to be affraid to trust people. We all have our issues.

There were days, when I cried a lot because of something absolutely not worth it. There were days, when my voice broke in a mid-sentence followed by uncontrollable breakdown. There were mornings full of gloomy ideas and impatience, when the word “I don´t know” haunted every single  thought of mine.

But then came also days full of hysterical laughter and genuine joy of unplanned moments, to which I gave a chance. There were days, when I forgot about my shyness and relied on instincts, thanks to which I had a chance to taste the most natural feeling of comfort in unknown ever. There were mornings full of gratitude, smiles, touches, looks and energy, when I realized, that it´s up to me, whether I will wear these wings again or I will let the negative thoughts drag me down.

I chose happiness. I stopped to look for it in the embrance of a men and gradually I´m trying to stop being dependant on other people and what they think of me. I began to focus on what I think. I´m learning to listen again to my inner voice and to seek and discover the path through which it leads me. No, it is not easy. Repeatedly I´m introducing myself to my oppressed and silenced “ME”, I´m trying to figure out what she likes, giving her again the opportunity to taste the life, so she can recognize again her favourite flavours. I´m learning self-love and humility, I´m building the lost self-confidence. I´m trying not to take care of things I cannot change or influence and I´m working on my attitude to the situations, that affect me.

Forthwith and with immediate effect I decided, that I will be happy. And it is the best thing I could do for myself.

Thank you, Summer.

 

Be first to comment

one × 3 =