Nie som fanúšikom sci-fi žánrov, ale na druhú stranu túto filmovú substanciu ani neodsudzujem. Väčšina z týchto filmov má ambíciu niesť v sebe nejaké posolstvo, niektoré veľa vody svojimi plytkými scenármi nenamútia, iné strhnú niekoľkonásobnými tsunami myšlienok. Niekde som si čítala, že na tento film nemám ísť so žiadnymi očakávaniami a už v žiadnom prípade sa nemám snažiť všetkému rozumieť. Vzhľadom k tomu, že na vedomosti z oblasti atronómie, fyziky a matematiky som pomerne skúpa, nebol to pre mňa až taký veľký problém prispôsobiť sa dobre mieneným radám. Možno aj preto som pri záverečných titulkoch ostala sedieť zaborená v kresle bez akejkoľvek potreby interpretácie či vyjadrenia emócií. Suché konštatovanie “to bolo psycho” je osvedčená záchrana pri filmových rozpakoch, vo voľnom preklade tiež znamená aj “drž hubu a nechaj ma rozjímať”.
Rozmýšľala som, ale neprišla som na veľa vecí. Snáď najmarkantnejšie som si začala uvedomovať, aká som nehorázne nevzdelaná a zároveň som sa snažila pochopiť, prečo je Nolan taký génius. Nehrnula som sa do vyvracania teórií, overovania fyzikálnych zákonov či skúmania pravdepodobnosti súvisu scenára s realitou. Miesto toho som to všetko len absorbovala, nasávala som tie emócie, tie “fakty”, skutočnosti, ktoré sa mi zrazu už nezdali také sci-fi, ako možno mali vyznieť. A zostala som tak trochu bez slov.
Zem sužujú piesočné búrky, voda a potraviny sú mimoriadne vzácnym artefaktom, poslednou pestovateľnou obilninou je kukurica a byť farmárom je highlight života a spoločenského postavenia. Veda, technika a IT nezohrávajú úlohu pokroku ako dnes, umením je vypestovať čo najväčšie množstvo konzumovateľných potravín. Niektoré obrazy a vízie budúcnosti pri pohľade na súčasné ambície a bezohľadnosť ľudstva nepôsobia tak nereálne. Na precitlivelých jedincov ako som ja môžu pôsobiť dokonca desivo. Nehostinné podmienky tlačia na pery otázku, ako dlho ešte dokáže ľudstvo čeliť úderom, ktoré nám vracia planéta za storočia jej nivočenia.
K samotnému deju sa asi nebudem rozpisovať podrobnejšie, keďže nechcem odradiť špekulantov ani tých rozumom pantentovaných či po prekvapeniach bažiacich. Aj tak je všetko inak, ako by ste si boli mohli bývali myslieť. Počas desiatok minút presedených v kinosále Nolan na plátne ponúka hneď niekoľko tém, ktoré sa prelínajú jedna cez druhú. Pálčivé aj nepodstatné každodenné banality, intímne emócie aj odosobnené rozhodnutia, ľudské slabosti jednotlivcov a súdržnú kolektívnu zodpovednosť, fatálne závery aj množstvo relatívnych možností, nespochybniteľné fyzikálne fakty ako aj neoblomnú ľudskú vieru v nemožné. Pohybujete sa očami po obrazoch, ktoré vo vás vyvolávajú vlny neistoty a zároveň vás váš preanalyzovaný mozog miestami núti zaťukať si na čelo. Trochu kontroverzné, ale inak by bola predsa nuda.
Zabudnite na to, že sa budete počas filmu iba premávať vesmírom a počúvať múdre teórie, ktorým nebudete rozumieť. Zabudnite aj na teatrálne závery a hysterické prežívanie postáv. Podpovrchová emocionálna intimita vzťahu otca s dcérou vám popri matematických výpočtoch a spochybniteľných základoch teórie relativity dokonale rozrastruje obraz. Desiatky príbehov a filozofií v jednej apokalyptickej záchrane planéty si môžete, ale aj nemusíte všimnúť. Ale mali by ste si.
Nebudem tvrdiť “this is a masterpiece”, pretože sa tomuto žánru prd rozumiem. Nevidela som Vesmírnu Oddyseu (bože filmový odpusť) no súhlasím s názorom, že Cuarón mal veľké šťastie, že jeho Gravitácia mala premiéru minulý rok. Takmer tri hodiny bez radikálnejšej zmeny polohy je tak trochu pain in the ass a možno by som niektoré scény absolútne vystrihla (ahoj Matt Damon), ale v konečnom dôsledku všetko má svoj význam a zasahuje do vnímania každého individuálne. Tie tri hodiny vášho času odporúčam obetovať, zistíte prečo. A ak nie, je to len vaša chyba.
R.
http://www.youtube.com/watch?v=zSWdZVtXT7E
zdroj foto: www.warnerbros.com
