Bežecké denníky: Večer, ráno, zajtra, neskôr, nikdy

f4faae25591a1a0e9f3ad3c8f2ddd8ad

Zbožňujem ranný beh. Hlavne večer. Keď ležím horeznačky v posteli, skrolujem piatykrát refreshnutý fejsbuk a vykukávam samoľúbe fotky sebeckých ľudí. Na mojej ceste k samoľúbym fotkám musím absolvovať niekoľko ranných bežeckých “zastávok”. Také ego potrebuje tvrdý tréning. Treba ho vypumpovať, sformovať do príťažlivej fasády, inak nedostane uspokojiteľný počet lajkov. Preto sa mne behá ráno najlepšie vždy večer. Vytrýznená výčitkami z bilancie uplynulého dňa si samu seba predstavujem, ako ráno vypadnem z postele, našuchnem tenisky, dám GPSku akademických 15 minút a rozbehnem sa za najbližším úchylákom. Našťastie tí ráno ešte spia. A bohužiaľ častokrát aj ja.

Naozaj mám rada beh a naozaj neznášam začiatky. Najradšej mám beh tesne po dobehnutí, ale aj posledných päť minút výklusu ma vie celkom uchlácholiť. Prvý rozbeh je už len príjemným vyústením schizofrenickej krízy, odohrávajúcej sa pred ním. Vždy sa nájde nejaká výhovorka a ja dokážem byť nesmierne vynaliezavá a kreatívna, najmä keď ma tlačí čas a šunky na bokoch. Večer býva príliš teplo (božechráň aby som vyprodukovala viac ml potu ako svoju pravidelnú bežeckú dávku), ráno som už zaspala do práce, zajtra prší, v nedeľu je naprd tréningový plán, v pondelok som otrávená z každej potencionálnej trasy, v stredu sa bojím že stretnem úchyláka – prejde týždeň a môj bežecký denníček zíva prázdnotou. Z výčitiek mi praskne hlava a záchranné tukové koleso okolo pása zasa vystreľuje gombíky na gatiach a praská nitky na zadku.

feet

Nerada to priznávam, ale niekedy sa mi fakt nechce a neznášam slovíčko musím. Slovíčko musím nesymbolizuje radosť a potom aj môj beh zrazu naberá akýsi hipstersko smiešny význam. Musím však v realite neexistuje. Je to len škaredo nastajlované chcem. Aby som vylepšila stajling, musím precestovať v čase k nálade po behu. To nie je vôbec jednoduché, pretože kým si ja v myšlienkach dobehnem do cieľa, absolvujem filmové predstavenie celého tréningu, čo býva naozaj veľmi potupné. Najviac ma dokáže rozhodiť záber na moju fľakatú tvár, ktorá zúfalo lapá po dychu, zatiaľčo sa čaptavo snažím presunúť o pár metrov ďalej a z nejakého dôvodu mám pocit, že stojím na mieste. Z takých trailerov naozaj strácam motiváciu.

Veľmi mi pomáha, keď si predstavím tie kilá čokolády, cukríkov a iných sacharidov, ktoré som natlačila v stave bezpríčetnej nesvojprávnosti do svojho tela. Už keď som ich tlačila, som si hovorila, že veď to pospaľujem večer, ráno, poobede, neskôr, nikdy pri behu. Mililitre potu navyše ma dokážu uspokojiť len vtedy, keď vonia ako Figaro každé ráno na Vajnorskej. Keď si predstavím ako zo seba žmýkam všetky tie podkožné tukové parazity, cítim sa ako Usain Bolt na rekonvalescenčnom tréningu. Verte mi, nič nedokáže namotivovať viac, ako spiknutie sa vašej antisacharidovotukovej mysle proti muffinom na bokoch a pomaranči na zadku.

bigstock-Woman-Runner-Tying-Sport-Shoes-52582435-e1389483277161

Nikdy sa mi na začiatku nechce. Niekedy dokonca kŕčovito zvieram kľučku na dverách v snahe ujsť pred svojím svedomím a vyzuť si tenisky predtým, ako ich zapotím svojím výkonom. Ale ten pocit po. Kvôli nemu si na to “niekedy” vždy nájdem čas. Hádam aj vy.

 

R

 

Be first to comment

7 + five =