Bežecké denníky: Mojím súperom je časomiera

IMG_9260

Už tri mesiace nosím v hlave témy, ktorých formu nedokážem vyskladať do slov na papier. Niežeby boli ťažké a ja hlúpa, ale prsty mi priťahuje viac mobilný displej ako pero s papierom. Moje intenzívne nutkanie podeliť sa o svoje myšlienkové pochody je pravidelne prerušované apatickým zízaním na strop, kým ležím horeznačky na svojej “japonskej” posteli. Jedno spontánne rozhodnutie s masochistickým podtónom ma však prinútilo prerušiť obdobie písmenkovej prokrastinácie a opätovne rozbehnúť blogovú kariéru.

Vyzerá to tak, že sa nedobrovoľne vyhýbam akýmkoľvek rozvážnym rozhodnutiam (ak nerátam starostlivosť o klienta a výšku hypotéky). Na samodeštrukčné ťahy mám asi šťastnú ruku a dobrovoľné vystavovanie sa stresovým situáciám bude zrejme v mojom portfóliu silných stránok. Asi rada dvíham hodené rukavice, ktoré mi poskytujú príležitosť dokázať si, že ešte nepatrím do priemerného druhu starého železa. A tak som sa rozhodla okrem svojho ega vytrápiť aj dozrievajúce telíčko – absolvujem druhý polmaratón.

Nie, nemám plán

Priemerný nezainteresovaný stalker môjho instagramového profilu a občasný návštevník sociálnych sietí by sa bol čudoval, čo sa robím dôležitá, keď mám nabehané maratóny a stále oduševnene športujem. Lenže svoj prvý a posledný maratón som odbehla pred takmer dvomi rokmi a poslednou dobou športujem naozaj viac duševne ako fyzicky. Už si nepamätám, ako sa prežíva 42 kilometrová cesta, pretože myslím na cieľ ešte skôr ako dokončím svoj prvý kilometer. Zabudla som, čo je to disciplína a vybudovala som si nepriestrelný bezvýčitkový systém výhovoriek na podporu spontánnej lenivosti.

Dôsledkom môjho benevolentného prístupu k športovej činnosti je markantný pokles niekdajšieho entuziazmu voči bežeckým aktivitám. A tak sa mi stáva, že podvedome spochybňujem radosti z výsledkov aj v prípadoch, kedy si hovorím, že o nič nejde. Sledujem nôžky, ktoré ma predbiehajú, tvárim sa, že som už na bežeckom dôchodku a v bezpečí interných diskusií samej so sebou kalkulujem a prepočítavam. Nechce sa mi z toho zblázniť.

Idem do toho

A tak si po troch rokoch a pár pohoršených reakciách na moje negatívne odpovede k absolvovaniu behov na dlhé trate hovorím štop a štart zároveň. Nezostávam nič dlžná svojim samodeštrukčným sklonom a nerozvážne prikyvujem na šibeničný termín polmaratónového termínu. Darujem si presne 30 dní na to, aby som sa pozviechala zo svojho disciplinárneho marazmu, pozbierala zvyšky svojej pevnej vôle a skonsolidovala svoje ochabnuté svaly do elitnej formácie. Je nemysliteľné, aby som neprekonala minimálne samú seba.

Boli ste pri mojom prvom polmaratóne a ako silne emotívny dobrodruh budem potrebovať vašu podporu aj pri tom druhom. V prípade, že bude treba moje ego zozbierať z pomníka zranených, keď sa zosypem z času horšieho ako pred tromi rokmi. Mojím jediným súperom je časomiera. Amen.

Screenshot 2019-03-07 at 22.00.54

Mávam poruchy sústredenia, slabú pamäť a vôbec nestojím nohami na zemi.

Be first to comment

19 − 12 =