Aj keď ma v poslednej dobe postihujú výrazné výpadky pamäte, ktoré už nejaký ten čas nie sú spôsobené ranným zatváraním podnikov, na toto moje vyhlásenie si spomínam celkom presne. Asi to bude aj tým, že som ho mnohokrát bez váhania opakovala, skalopevne presvedčená o jeho konečnej pravdivosti. Nikdy nepobežím polmaratón. Nikdy nehovorte nikdy, aj na psa s najhuňatejším kožúškom príde mráz.
Na opakovanie tejto mantry som mala samozrejme adekvátne dôvody. Strachoprdom z dlhých vzdialeností nie som preto, že by som mala nedostatok odvahy, skôr ide o istý druh rešpektu. Nielen pred počtom kilometrov, ale hlavne pred mojím, v istých ohľadoch nespoľahlivým telom. Strach, že sa mi po pätnástom kilometri rozletia kolená rôznymi smermi, bol vždy silnejší ako chrobák, ktorý mi neustále liezol myšlienkami.
Sem tam som so sebou zakoketovala posunutím sa za hranice desiatich kilometrov, ale spatná väzba na seba zakaždým nenechala dlho čakať. Vynútená prestávka kvôli odpáleným kolenám mi vždy spôsobila takú traumu, že som sa jednoducho tejto výzvy pre dobro svojich chrupaviek vzdala.
Okrem toho, že sa zo mňa po 13-tich kilometroch stáva kripeľ, som na seba aj mimoriadne prísna a mám tiež prehnane vysoké ambície. Zabehnúť polmaratón a nedostať sa pod istú časovú hranicu by mi spôsobilo vážnu ujmu na duševnom zdraví. Vždy som si hovorila, že tá chvíľa možno príde, keď budem mať nabehané kilometre, natrénované intervaly a kolená na gumičku – nikdy. A zrazu, keď behám nepravidelnejšie ako kedykoľvek predtým, som neskutočne hnilá zaradiť intervalový tréning a moje kolená sú v značnom štádiu rozpadu – môj prvý polmaratón klope na dvere.
Hovorí sa, že všetko je v hlave. Ale hovorí sa aj, kto nemá v hlave, má v nohách. V mojej hlave je nekonečné množstvo pochybností a strachu. Nemám strach, že ma zradí moje telo. Mám strach zo zlyhania. Mám strach, že ma zradí moja hlava, moja vôľa, moje srdce. Pri všetkej skromnosti si dovolím tvrdiť, že v tých nohách už čo to mám. Už len presvedčiť hlavu a srdce. Mám 36 dní na to, aby som nabrala odvahu.
Náročná výzva. Ale také mám rada.
***
Although I´m often having significant memory blackouts, which are surely not caused by parties till the early morning, I remember this statement of mine quite accurately. It´s caused probably by constant repeating of it to myself without any hesitation and doubt of it´s truthfulness. I will never run halfmarathon. You know what? Never say never.
Of course I had adequate reasons for diligent repeating of this statement. It is not a lack of courage, that keeps me away from running a long-distance runs. It is more like some kind of respect. Not only the respect for the number of kilometres, but mainly for my in some consequences not very reliable body. The fear, that my knees will break and roll over the track after 15th kilometer, was always stronger than having a bee about halfmarathon in my bonnet.
From time to time I have flirted with myself by running more than 10 kilometres, but the feedback from my body was quicker than my possible joy. Forced rest caused by tired and damaged knees was always so hard to be accepted, moreover I was experiencing light depression from unability to run because of my injury. Therefore I gave up on thoughts of halfmarathon for the sake of my cartilages.
Besides that I´m becoming a cripple after 13 kilometres, I´m also very hard on myself and I have exaggeratedly high ambitions. To run a halfmarathon and not reach certain time limit would cause me serious mental damage. I used to tell myself, that one day the right moment and the right day will come – when I will have a lot of kilometers of running around in my feet, when I will be after some fartlek trainings and my knees will be ok – means that day will never come. And here we go – my first halfmarathon is in front of me at the time, when I run more irregularly than ever, I´m incredibly lazy to include fartleks in my trainings and my knees are in high stage of destruction.
They say, everything is in your head. But they also say, that who has noting in his head, has a lot in his feet. In my head there is infinite amount of doubt and fear. I´m not afraid that my body will betray me. I´m afraid of failure. I´m afraid it will be my head, my faith and my heart, who will betray me. In all modesty I dare to say, that I already have quite enough kms in my feet. Now it is neccessary to convince my head and my heart. I have 36 days ahead to pluck up my courage.
Pretty challenging. But challenges are my passion.
Photo> @birdoe
