BEŽECKÉ DENNÍKY : Challenge accepted

img

Som si dala nový záväzok. Isteže, to by som nebola ja, keby som si na seba nevymyslela proklate vostrú gilotínu s velice vrtkavým mechanizmom. Mám nenásytné ambície a občas ma príliš pomalé približovanie sa k ich splneniu privádza do nepríčetných stavov zúfalstva. Preto si vždy vymyslím nejaký zaručený plán, ktorý by mal raketovou rýchlosťou uspokojiť moje lačné potreby. Väčšinou tento plán nevyjde ešte na začiatku, alebo stroskotá na polceste kvôli inému plánu. Fakt dúfam, že tento plán vydrží, ale keďže nemá časové ohraničenie, možno bol už vopred odsúdený na zánik.

K veci. Po prerátaní všetkých pre a proti, starostlivom zvážení benefitov a zatláčaní negatív do zadných častí mysle som prehodnotila svoj bežecký harmonogram. Keďže som vďaka svojmu superaktívnemu detstvu už napoly chromá, pokorne som sa rozlúčila s ambíciami ako je zabehnúť polmaratón či nebodaj maratón. Uvedomila som si, že by mi odleteli kolená na polceste a moje jabĺčka by sa rozkotúľali pod nohy ostatným bežcom (čo by mi síce vybavilo nejaký ten náskok, ale asi nie do cieľa). Mám z diaľky tak meter padesát (+17cm) a týmpádom strašne krátke nohy. Vďaka svojmu superaktívnemu detstvu volám občas svoje nohy pneumatiky a lýtka korene. Rozumej, že ak by som sa rozhodla pre rýchle krátke trasy, od pása dole som svalnatý mastodont (vrchnú časť tela by som rada takticky vynechala, komplexom isto venujem samostatný článok). I teda som sa rozhodla pre kompromis.

Vlastne ja som sa ani tak nerozhodla, keďže spraviť zásadné rozhodnutie je pre mňa ako odrezať si nohu a vzápätí ľutovať, prečo som si neodrezala druhú (volá sa to túžba po dokonalosti a ak chcete byť úspešní, neberte si zo mňa príklad). Rozhodnutie mi nenápadne vsugeroval moj interný bežecký konzultant, na ktorého nemám, takže zneužívam Rebita, ktorý má už svoje nabehané v priľahlých bratislavských i odľahlých stredoslovenských kopcoch. Keďže som chromá a ešte mám aj tučné nohy (aj brucho keď sa viacej najem), ulakomila som sa na 10 km. Slovom desať kilometrov každý (druhý) deň. Rada by som vymazala slovo v zátvorke, ale asi si neviem nájsť dostatok času na každodenný šport. Aspoň som psychicky zdravá (moji FB priatelia tiež, lebo postovať nohy každý deň je nebezpečnejšie ako robiť to každý druhý) a mám čas na písanie týchto múdrych článkov, ktoré vás majú v tom lepšom prípade pobaviť. V žiadnom prípade sa nimi neriaďte. Ešte by ste chceli byť lepší ako ja a to by som neprežila.

no-pain-no-gain

Prvých desať bolelo. Aj psychicky, aj fyzicky. Fyzicky najmä preto, že som mala pokrčené brucho a bársčo mi v ňom žblnkalo, čo mňa dokáže vzápätí aj psychicky rozhodiť. Vytrvalo som odrátavala každý kilometer ako na bežeckom páse a vôbec ma toto masochistické správanie neprestávalo baviť. Bolo mi teplo, dusila som sa každým nádychom a keďže som išla rýchlosťou slizkého slimáka hrýzli ma talianske komáre. Nezabudnuteľnú pamiatku na tento samovražedný zážitok som mala možnosť sledovať ešte tri týždne so strachom z trvalého následku. Samozrejme, že sa mi na polceste pokazili najmúdrejšie hodinky na svete, takže som bola nervózna a mindžovala celý čas ako chromá vrana. Nebolo potrebné zúžitkovať hnev na lepšiu priemerku, pretože hodinky nefičali, a to je poviem vám akoby som ani nebehala! So zaprášenými teniskami som to dala.

A potom znova. A zase. Každým razom bola bolesť menšia a vzdialenosť sa zdala kratšia. Pocity “nechce sa mi” som prestala evidovať, lebo som sa akosi nevysvetliteľne dementne tešila na to, ako sa zase hecnem a dám to. Bola len otázka času, kedy príde k tomu, že za koľko. Začala úradovať psychika a ambície, porovnávanie a túžba po dokonalosti.

Ak chcete byť úspešní, vykašlite sa na ostatných. Platí to v biznise a platí to aj v behu. Čím viac bude vaším cieľom čas, tým menej bude výsledkom radosť.

Be first to comment

20 − 9 =